Jazdkyňa | Vojna sŕdc

10. Prvý pokus

*Trochu neskôr ako na Vianoce ale podarilo sa mi splniť kvótu...:D nová kapitolka mi zabrala tri strany takže asi zas začnem znižovať na dve :D No nič... Hezké počtení
Sikakm

Nathan
Zavčasu, ešte skôr než vyšlo slnko a než sa ktokoľvek zobudil, som sa vytratil do izby svojho mága. Zišiel som na prízemie a vošiel do krídla pre chlapcov. Nemusel som ísť do hĺbky chodby. Zastavil som rovno pred tretími dverami napravo. Bez zaklopania som ich otvoril a vkročil dnu. V izbe, ktorá bola rovnaká ako ostatné, sa nachádzali dve postele po oboch stranách, spolu s drevenou skriňou a veľkým oknom oproti dverám. Automaticky som pristúpil k posteli napravo, kde páperová perina ukrývala môj cieľ. Zakrúžil som zápästím a vyslal zo svojich prsov zopár nitiek zeleného dymu. Dostal sa pod perinu a o sekundu na to bol môj mág vonku z postele. V plátenných nohaviciach sedel na studenej zemi a rukou si pretieral orieškové oči pod viečkami.

„Nat, vieš koľko je? A čo je za deň? Nechaj ma spať. Pracovať mám až večer.“

„Prepáč Patrik, no potrebujem aby si to urobil už teraz. Potrebujem sa tam dostať.“

Jeho oči sa okamžite nasmerovali na mňa. S nedôverou a pozdvihnutým obočím na mňa hľadel, no ja som sa nepodvolil. Nakoniec si len povzdychol.

„Ale ak sa to niekto dozvie tak budem mať veľké problémy. A aj ty,“ oznamoval mi zo zeme.

Mňa to však nezaujímalo. Fixoval som sa len jednu jedinú myšlienku: nájsť Luci ako prvý. Vytiahol som Patrika za tričko na nohy a vyviedol ho z izby. Smeroval som s ním von z budovy. Nechcel som prebudiť mágov ani jazdcov mágiou, ktorá sa pri tvorení portálu dá aj krájať. Patrik sa prispôsobil mojej chôdzi, takže za mnou nevial ako stará handra. Len čo som otvoril dvere, vystrčil dom ho pred seba.

„Čaruj!“ prikázal som mu, nehľadiac na naše priateľstvo.

V hlave som mal len Luci. Jej slnečné vlasy po lopatky, jej nádherné azúrové oči od ktorých som sa nikdy nevedel odtrhnúť. Možno som to vtedy pri jazierku prehnal, no to čo som povedal nikdy nezmením. Nikomu nedovolím aby si Luci privlastnil. Je a bude jedine moja.

Pomedzi moje rozjímanie som sa s Patrikovou pomocou preniesol do Criesu. Stál som uprostred námestia, ktoré sa pomaly plnilo portálmi a mágmi. Stánky, ktoré boli rozložené po okrajoch jednoduchších kamenných stavieb, sa otvárali a ukazovali čo majú v ponuke predaja. Kapucňu na plášti, ktorý mi vial na chrbte, som si nasadil a ukryl tak svoje dymové oči napovedajúce môj pôvod. S úsmevom na perách a myšlienkou dostať Luci som sa pomalým krokom vybral rovno k zámku, ktorý sa majestátne týčil kraji útesu. Do cesty sa mi plietli okoloidúci ľudia, hlavne deti, ktoré sa neobťažovali podozrievať ma z niečoho nekalého. Ľudia v plášťoch tu museli teda byť na dennom poriadku.

Pri paláci sa potulovalo niekoľko mešťanov, no hlavne vojaci a služobníctvo. Vyzerali, akoby chystali nejaký ples či bál. Tým lepšie pre mňa. Otočil som sa a vkročil do prvej tmavej uličky, ktorá mi prišla do cesty. Mávol som rukou a ucítil, ako sa moje telo menilo. Z tuhého sa stalo plynné. Plášť padol na zem a ja som sa ako dym vybral do paláca. Držal som sa nízko pri zemi, aby si ma nikto nevšimol. Nepozorovane som sa dostal až do paláca.

Bol obrovský, prevažne biely a modrý. Po stenách som videl aj nejaké náznaky zlatej farby. Nepoznal som presný pôdorys tohto paláca, no podľa toho čo som vedel a čítal, sa kráľovské a hosťovské izby nachádzali na treťom poschodí. Popri stene som sa vyniesol až navrch, kde som sa skrz malé škáry dostal až na tretie poschodie. Nepočul som a ani nevidel nikoho, kto by mi mohol skrížiť cestu. Nechal som dym, nech nadobudne zas moju výšku a rysy a nech sa z neho opäť stanem ja. Potichu som sa premával po kruhovej chodbe. Vždy keď sa objavili dvere, nechal som nech môj dym vkĺzne dnu a presvedčí sa, či sa v izbe nenachádza Luci alebo niekto, kto by ma mohol ohroziť.