Jazdkyňa | Vojna sŕdc

09. Rozprávanie pokračuje

*Haleluja! Kapitola na svete :D Chcela by som ešte do Vianoc sem dať aspoň jednu kapitolu no neviem či sa mi to podarí. Držte palce :)
Sikakm

Luci
Moja hlava okamžite putovala na vankúš modro zlatej postele. Slnko zapadlo už pred niekoľkými hodinami, no moja výučba sa skončila len teraz. Iritujúco som zakričala do vankúša. Aký ťažký môže ešte tento život byť?

Po návrate na Cries ma Logan okamžite odchytil a priviedol do tanečnej sály. Tri hodiny, ak nie viac, som sa snažila naučiť národný tanec Criesu. Pri myšlienke na tú spomienku ma až striaslo. Moje nohy sa ihneď ozvali. Pálili, akoby som chodila po rozžeravených uhlíkoch. A neboli ďaleko od pravdy.

Myslela som si, že tancom to skončí, že ma Logan a Edarn pustia a ja sa budem môcť konečne zbaviť tohto odporného dňa. No bola som ďaleko od pravdy.

Po tanci nasledovala výučba jazyka. Vážne! Kto sa dokáže za tri hodiny naučiť crieský jazyk a ešte aj ním hovoriť? Pardon, som mocná, ale nie všemocná. Až keď som doslovne zaspala nad knihami prišlo Edarnovi vhodné pustiť ma.

A teraz som tu. Stále oblečená v čom som odchádzala, neschopná sa čo i len pohnúť. Aspoňže ruka mi funguje. Prstami som nahmatala temeno hlavy a vyslala kúzlo na zmenu oblečenia. Len čo čierne členkové čižmy, tmavohnedé nohavice a koralovo sfarbený pletený sveter zmizli a vystriedala ich pohodlná čierna nočná košeľa, pripomínajúca skôr staré vyťahané tričko a šortky modrej farby, moja myseľ opustila prítomnosť a presunula sa do vlastnej reality.

Nestála som uprostred temnoty ani krvou zaliatej krajiny. Moje nohy sa topili v hebkých steblách zelenej trávy, ktorá siahala kam len okolo dovidelo. Vysoké mohutné stromy obklopovali zorné pole mojej ľavej strany. Napravo odo mňa bolo počuť šušťanie potôčika, dosť širokého nato, aby cezeň plávali rybky rôznych veľkostí a farieb. Trochu ďalej sa potok stáčal viac doprava a padal cez kraj útesu. Slnko pražilo ako v najhorúcejší letný deň. Cítila som jeho teplé lúče na svojej pokožke aj na čiernom tričku, ktoré spaľovalo. Teplý vánok sa mi pohrával s vlasmi, ktoré mi pomaly siahali až k drieku. Bolo by potrebné skrátiť ich. Aspoň o malý kúsok.

Rozptýlená svojimi myšlienkami som si neuvedomovala, kde som sa ocitla. Došlo mi to až vo chvíli, keď sa predo mnou objavilo Srdce. Z dojčaťa sa stalo trojročné dieťa, schopné rozprávať a hýbať sa. Na sebe malo bielu košieľku, rovnakú ako keď sme sa stretli po prvý raz. Plavé vlásky viali dievčatku rovno do tváričky. Vyzeralo, že jej to nevadí. Karmínové oči, ktoré ešte pred chvíľou ukrývala pod viečkami upriamila na mňa. Na jej malých ružových perách sa zjavil priateľský úsmev. Pozdvihla pravú rúčku dlaňou navrch a nastavila ju priamo ku mne.

„Pokračujeme?" spýtalo sa detským hláskom.

Prikývla som. Nechala som, nech sa moja dlaň dotkne tej jej. Svet okolo nás sa odrazu naplnil vôňou kvetou a zvukom zvierat. Srdce priviedlo na svoju planétu život v podobe kvetín a zvierat.

„Väčšina mojich bratov a sestier rozdelila planétu medzi desať a viac Strážcov. Ja som ju však ponechala štyrom."

Mávla voľnou rukou, načo sa pred nami objavili štyri stvorenia.

Prvé vyzeralo ako had, veľkosti piatich metrov a šírky jedného – rovnako ako griomovia. Bol celý šedý, so šupinami ako Griseo. Na hlave, ktorá sa podobala čínskemu drakovi, sa týčil pár osrstených uší. Čo však bolo najzaujímavejšie tento... plaz... mal predné končatiny. Šedé laby, ktoré mohli s hrdosťou patriť pume či inej mačkovitej šelme.