Jazdkyňa | Vojna sŕdc

5. Prvá nádej

*Po dlhej predlhej prestávke nasleduje ďaľšia časť. Ospravedlňujem sa, no mám pravidlo, že pokým nedopíšem kapitolu nevydám tú predtý. Aj z vlastných skúseností viem, že je lepšie mať niečo v zálohe. A pokiaľ budem rýchla pri učení a bude moja hlava produktívna ako včera večer, bude záloha obrovská (detail, že pravdepodobnosť, že sa to naozaj stane je tak 45%. :D).. Okey už nechám kecania :). Užite si kapitolu.
Sikakm

Nick

Počas učenia museli ísť starosti o Luci bokom. Keby som si pohoršil známky, nemohol by som sa podieľať na jej hľadaní. Teda skôr na hľadaní cesty ako ju priviesť späť. S najväčšou zaujatosťou som sa sústredil na hodinu a písal si poznámky. Aj keď som netušil o čo išlo.

Sedel som na svojom obvyklom mieste a sledoval mladú učiteľku svetových jazykov. Bola k nám otočená chrbtom, gaštanové vlasy mala zopnuté na zátylku voľne ponechané k lopatkám. Perfektne upravené ruky sa jej hýbali vo vzduchu a písali niekoľko poznámok, ktoré som už dávno mal mať zapísané. Keď sa k nám otočila aby opäť nadviazala na svoj predošlý monológ, ktorý som tak nejako nepočúval, naskytol sa pohľad na tmavé oči. Vyzerali ako dračie, aj keď s nimi profesorka Fangová nemala nič spoločné.

„Driantský jazyk je základným jazykom všetkých svetov. Je možné sa ním dorozumieť všade. Na každej planéte sa však nachádza iný jazyk - domáci - rovnako ako zdomácnené slová či slovné spojenia. Je tomu tak na základe..." jej monológ prerušil gong, za ktorý som v tomto prípade ďakoval.

Postavil som sa a ponechal Fangovej priestor, nech opustí triedu ako prvá. Ja som išiel hneď za ňou. Čakal som, že budem nasledovaný ostatnými jazdcami, no opak bola pravdou. Katerine, Rhina, Nathan i Felix ostali v triede. Prišlo mi to divné.

Vždy sa na konci hodiny rozpŕchli na obed a späť do strednej budovy. Všetci sme mali tých papierov po krk a tak sme ich chceli prezrieť čo najrýchlejšie. Samozrejme, s maximálnou pozornosťou. Otočil som sa vrátil späť, aby som im pripomenul ťažké hodiny trávenia za papiermi.

Všetci stáli pri prednej Nathanovej lavici. Nathan sedel na mieste, zatiaľ čo sa Katerine s Rhinou a Felixom opierali oproti nemu. Na ich tvárach bol udivený výraz. Čo ich tak vyviedlo z miery?

„Čo sa deje? O čo som prišiel?" opýtal som sa.

Buďto ostanem v šoku, alebo v nevedomí. A to druhé nemám vôbec v úmysle.

„Nathan... on... našiel riešenie," habkala Rhina, zabodávajúc azúrové oči priamo do mňa.

„Vie ako sa dostať do Criesu," doplnil ju Felix, o niečo prítomnejšie.

Vrhol som pohľad na Nathana, ktorý sa vyškieral ako slniečko na hnoji. Aj mne by tak bolo, keby som prišiel s takou novinkou. Ale ako to sakra dokázal? A ako to vlastne dokážeme my?

„Hovor," vyzval som ho, čím som potvrdil, že som plne pri zmysloch a hltám každé jeho slovo. Nesmelo mi nič uniknúť.

„Je to jednoduché," začal, postaviac sa zo stoličky.

Obišiel svoje miesto a presunul sa k tabuli. Chytil kúsok okresanej kriedy a začal čmárať na tmavú plochu. Až po niekoľkých čiarach začali jeho nezmysli dávať zmysel.

„Čo potrebujú mágovia na to, aby vytvorili portály do iných svetov?"

„Potrebujú spomienku na miesto, kde je portál alebo aspoň časť portálu," recitovala Katerine ako z učebnice, „Každý mág je povinný aspoň raz za päť rokov obísť všetky dostupné portály a pripomenúť si okolie."

„Presne! No toto pravidlo sa vzťahuje len na mágov mladších než tridsať rokov. Starší mágovia majú túto dobu predĺženú o ďalších päť rokov," otočil sa k nám očakávajúc, že nám všetko príde len tak. Že riešenie čo našiel nám práve vsunul do hlavy. Ja som však stále nevedel, o čom rozpráva.

„A?" opýtal som sa, čakajúc na pokračovanie jeho výkladu.

Nathan sa usmial. Pustil kriedu, ktorá dopadla na kamennú dlážku a odstúpil od svojho veľdiela, z ktorého som predtým videl len Cries. Na tabuli ostalo po kriede niekoľko čiar, ktoré viedli od rôznych bodov. Jedným z nich bola Alama. Nasledoval mág, portál a nakoniec Cries. Došlo mi čo má v pláne.

„To je síce milé, ale ako chceš Alamu presvedčiť, aby ti otvorila bránu do Criesu?" opýtal som sa ho pochybovačne.

Predsa len oficiálny portál bol uzavretý, jedine mág z Criesu si mohol portál otvoriť na ľubovoľnom priestranstve tejto planéty. Ale to ju najprv musel poznať.

„Nebudeme zaťahovať do toho Alamu. Postačí nám jej spomienka. Stále má dva roky na svoje obnovenie a vo svetle, v akom som ju videl počas jej posledných návštev pochybujem, že by portál chcela otvoriť o niečo skôr. Preto som to vymyslel takto: zoženieme si mága, ktorý dokáže vliezť do hlavy iným ľuďom. Ukradne odtiaľ jej spomienku na crieský palác a my sa votrieme dnu."

„Dobre génius. A čo stráže?" opýtal sa Felix s neskrývaným smiechov.

Istotne chcel podotknúť, že jeho plán má chyby, ktoré by potrebovali ešte doladiť. Na čo však Felix zabúdal bolo Nathanova špecializácia. Podstata jeho mágie. Plyny. Dym. Nathan sa zasmial.

„Nato som tu ja. Uspím každého, kto nám príde pod ruku. Stráže sú vycvičené na boj, nie na kúzla. Bod pre nás."

„Kedy chceš odísť?" opýtala sa Rhina skôr, než dokázal ktokoľvek namietať iné chyby.

„Zajtra večer. Alamine spomienky sa v tejto chvíli nachádzajú v rukách môjho osobného mága, ktorého mi pridelil otec a ktorý študuje spolu s nami. Večer nám otvorí portál a mi prekĺzne do paláca. Potom nájdeme Luci. Bude to ľahšie, než to vyzerá," usmial sa na nás Nathan.

Nevedel som, čo povedať. Asi po prvýkrát som musel uznať, že svoj plán prepracoval o niečo viac než len: „poďme cez mŕtvoly". Určite tam boli ešte nejaké nedokonalosti, no aj niečo je lepšie než nič. A ak sa Alame nechce ísť pre Luci, pôjdeme my. Budeme piati na dvoch - aj keď skúsených - jazdcov. Prvá nádej bola na svete a s ňou aj naše odhodlanie priviesť strateného jazdca naspäť.