Jazdkyňa | Vojna sŕdc

4. Výučba

*Nakoľko som zistila, že poslednú kapitolu som vám dávala pred dvoma týždňami (nie som tak hnusná aby som vás nechala čakať mesiac a viac... Pokial to nie je nutné) som sa rozhodla vás potešiť :P. A vzhľadom k môjmu milému rozvrhu ktorý mi zaručuje zajtra len štyri hodiny som sa rozhodla utáboriť sa na mieste s wifinou a podeliť sa o pokračovanie :D nič preborné ale potrebné. Tak si to užite.
Sikakm
P.S. Trochu hudby nezaškodí... :P

Luci

Sedela som v knižnici s nosom v knihách. Logan, ktorý bol stále v strehu, aby som neušla ako ráno, trávil čas so mnou. Bolo to milé gesto, no ja som chcela byť o samote. Len ja a moje Srdce.

O jeho prebudení som zatiaľ nikomu nepovedala. Cítila som, že som nemala. Že bude najlepšie, ak bude táto informácia mojim malým tajomstvom. No nevedela som, čo s jeho rozprávaním. Chcela som sa dozvedieť všetko, no zároveň som vedela, že pri dĺžke môjho dosavadného spánku - v ktorom sa zjavuje - sa k prítomnosti nedostaneme ani počas môjho bytia. Chcelo by to takú dvojmesačnú kómu. Alebo radšej nie. Raz mi to stačilo.

Frustrovane som si vzdychla a zaryla si prsty do vlasov. Zavrela som oči a hlavu sklonila k nohám. Čelo narazilo do studeného dreva, ktoré slúžilo ako opierka a stôl zároveň. Chcela som sa učiť, no všetko čo som videla boli len písmená bez významu. Nedokázala som sa sústrediť. V mojej hlave bol až príliš veľký chaos, ktorého sa potrebujem zbaviť. Neviem však ako. A to je ten problém. Z hradla sa mi vydralo vrčanie, podobné tomu Carinmu. Ani neviem, kde sa to vo mne nabralo.

„Si v poriadku? Od návratu sa mi zdáš byť v celku... unavená," ozval sa Logan.

Pozdvihla som hlavu a pozrela do jeho orieškových očí. Boli plné strachu a ochoty pomôcť mi s hocičím, čo by ma mohlo trápiť. Nevedela som ako sa zachovať. Nechcela som mu to povedať. Chcela som pokoj.

Nasadila som falošný úsmev a mávla rukou, ktorá však náhle pristála pred mojimi ústami, ktoré sa samovoľne otvorili od zívnutia. Možno som aj bola unavená, no nedokázala som si to pripustiť. Zavrela som knihu, ktorej som aj tak nevenovala svoju myseľ a postavila sa z miesta.

„Všetko je v poriadku. Len si pôjdem na chvíľu ľahnúť," vzala som knihu do rúk.

Bez ďalších slov som odstúpila od stola a prebehla ku dverám. Po otvorení som sa ocitla na svetlom presvietenej chodbe, ktorá sa stáčala do kruhu.

Knižnica, rovnako ako hlavná sála a plesová sála boli centrom hradu, každé však na svojom vlastnom poschodí. To, ktoré som sa snažila opustiť bolo prvé poschodie, hneď nad hlavnou sálou. Prišla som až k širokým schodom smerujúcim dole. Tam však moja cesta neviedla. Moje nohy zamierili napravo, kde sa týčili užšie schody do neba, konkrétne ku komnatám. Boli biele, tá farba ma prenasledovala všade. Ocenila by som aj niečo trochu... tmavšie. Na konci schodiska som zabočila a snažila sa určiť pozíciu svojej izby. Stred stále patril knižnici, ktorej vrch siahal skoro až k nebesiam. Bolo možné sa do nej dostať aj z tohto poschodia, no len do sekcie o strážcoch, čo zaplnilo celú vrchnú časť knižnice.

Moje myšlienky však nezamestnávali knihy, ani ich obsah mne stále neznámi, no ani ten známy. Stále som bola uväznená v predstavách Srdca a pri stretnutí s Rhinou. Jej opis školy ma prekvapoval čoraz viac. Akoby som bola niečo cenné, niečo, čo každý chce a neprestane, pokým to nezíska. Pri tej predstave som si prišla ako vec. Rýchlo som zavrtela hlavou.

Predo mnou sa objavili tváre Nicka a Nathana. Rhina spomínala, že sú opäť priateľa. To je dobre. Vyzerá to tak, že keď som odišla Nathan sa vrátil do starých koľají. Nemožno povedať, že im to neprajem. A hlavne držím palce Rhine. Nech jej všetko ide podľa plánov.

Zaujatá svojimi predstavami a ponorená v myšlienkach som do niekoho narazila. Kniha, ktorú som len letmo držala v rukách padla na zem predo mňa. Ja som balans udržala. Pozdvihla som zrak, ktorý mieril priamo na Edarna. Na perách sa mu rozlieval milý úsmev. Pre mňa príliš cukrový pohľad

„Vyzerá to tak, že sa ti myšlienky len tak preháňajú hlavou. Bolo by múdrejšie keď si na chvíľu sadneš a necháš, nech sa upokoja."

„Presne to som mala v úmysle," pousmiala som sa a natiahla sa pre knihu.

Uhladila som pokrčené stránky a opatrne ju zavrela. Chystala som sa na odchod, ktorý mi však nebol umožnený. Edarn siahol na moju pažu a jemne ju zovrel. Nebolo to nepríjemné, iba neobvyklé. Nikdy sa takto nesprával. Tak čo ho k tomu viedlo?

„Je tu ešte jedna vec, ktorú by som s tebou rád prediskutoval."

„Do toho," vyzvala som ho.

Povolil stisk a zložil ruku a bruchu. Jemne, ako sa pred kráľmi a kráľovnami patrí, sa uklonil.

„Vzhľadom k Vašej rodinnej situácii sa hodlám nazvať Vašim poručníkom, drahá princezná."

Jeho slová boli až príliš... kráľovské. Bola to asi prvá príležitosť vidieť ho podradeného, bez úsmevu, s rešpektom a odhodlaním. Niečo, čo som ešte nikdy v živote nevidela. Navyše to oslovenie. Neuznávala som ho, no Edarn mi vravel, že si budem musieť zvyknúť. To však pre mňa nie je tak ľahké. Otvárala som ústa s odpoveďou ktorou by som sformovala za pochodu, no ukázalo sa, že Edarn ešte svoj prejav neskončil. Stále mierne prikrčený s pohľadom upreným ku kamennej zemi pokračoval.

„Preto by som sa, s Vašim dovolením, zhostil role Vášho otca a naučil Vás niekoľko noblesných pohybov, ktoré vo svojom živote nepochybne využijete."

Kútiky úst sa mi nadvihovali, nemala som ďaleko od hlasného smiechu. No to, čo Edran práve povedal malo niečo do seba. Je pravda, že som nebola vychovaná ako princezná. No som ňou, či chcem alebo nie. Toto je moja krajina. A ja budem jedného dňa jej panovníčkou. Ako správna princezná by som mala mať vychovanie. Ja som však doposiaľ poznala len boj a obyčajný život mágov. Je to veľký nezvyk byť zrazu tu. V tomto prepychu, sama s Loganom a Edarnom. No pomaly si zvykám. Nahradzujú mi niečo, čo som niekedy pociťovala na Zemi a pri Alame. Sú mojou rodinou.

Uložila som knihu do ľavej ruky. Chytila som boky bielej suknice, ktorá patrila šatám s dlhšími rukávmi a spravila kostrbatý pukerlík, aký som vídala vo filmoch. Mám sa čo učiť.

„Bude mi potešením nazývať Vás svojim učiteľom, Edarn Talbot."

„Druhý princ Niemaru, Edran Talbot. Máš sa čo učiť."

Narovnal sa a pozrel do očí. Obaja sme sa zasmiali. Má pravdu. Je toho ešte veľa, v čom sa budem musieť vzdelať.