Jazdkyňa | Vojna sŕdc

13 Ples

*Jeeej... :D konečne som sa po troch mesiacoch prinútila a povedala si, že si už konečne zaslúžite pokračovanie... Ja viem, že sa ospravedlňujem snáď vždy no nie vždy sa mi chce do opisovania... Gomen Gomen :D... Snáď ma neukameňujete :3

Luci

Sedela som na bielo modrej posteli bez najmenšieho pohnutia. Čipkovaný vrch sa lepil na moje telo akoby bol moja druhá koža. Ruky obalené v priesvitnej bielej čipke som mala uložené v lone bielej sukne. Hlava s pripraveným účesom a doplnkami mi visela na krku akoby sa držala len vlásku. Myšlienkami som utekala ďaleko, ďalej než sa dalo.

Dedina, muž z obchodu, jeho slová. To, čo mi povedal sa mi vpísalo do pamäte. Myslela som na to od chvíle čo som od neho odišla. Jeho úsmev, jeho slová. To, čo mi povedal dávalo zmysel.

Na dvere dopadla niečia ruka. Ani som sa nezamýšľala. Hneď som vedela kto ich otvorí. Moje domnienky sa potvrdili. Vo dverách stál Logan, oblečený v modernom tmavom smokingu s modrou kravatou. Jeho tvár bola neutrálna. Bez úsmevu, bez hnevu. Očakávala som skôr hnev, no ak bol s Edarnom dalo sa čakať, že príde práve takto.

Zodvihla som hlavu a vytvorila kostrbatý úsmev. Mala som naň vôbec právo? Noc, ktorú si ostatní užijú strávim ja zisťovaním pravdy. Mala som pohľad Srdca, mala som Edarnove vysvetlenie z prvého dňa. No ja som potrebovala vedieť niečo iné. Potrebovala som si overiť dôveru. Dôveru v nepriateľa.

Aj Logan sa po chvíli usmial. Akoby váhal. Akoby čítal moju myseľ. Po prvom čítaní povedal, že už to viackrát nespraví, no mohla som tomu veriť? Mohla som jemu veriť?

„Pripravená?" opýtal sa, neprestávajúc sa usmievať.

„Ako keby som bola," snažila som sa odľahčiť situáciu. „Ak si prišli pozrieť poleno na tanec, sú na správnom mieste."

Myklo mu kútikmi, hoci sa to snažil ukryť. Opäť pozrel na mňa, tento raz už len s priateľstvom, ktoré sme si vytvorili.

„Takže si pripravená," podal mi rameno.

Zakvačila som doň svoju pravú ruku, ľavou si podvihla šaty a vykročila. Vonkajšie chodby boli naplnené rozhovormi rôznych typov. Po bokoch stáli ženy v najrôznejších róbach a šperkami tak bielymi, že pri odraze svetla oslepovali. Muži zas boli ako jeden. Tmavý oblek mal hádam každý, kto bol mužom. I malí chlapci behali po chodbách v oblekoch.

Zišli sme na prízemie. Ruch okolo nás narastal, vrava prúdila ako krv žilách. Cítila som na sebe mnohé pohľady, prekvapené no i nenávistné. Neoplácala som ich. Ako som aj mohla? Nebola som na to zvyknutá. Byť stredobodom pozornosti, ešte k tomu najvýznamnejších z najvýznamnejších. Ani som si neuvedomila, že svojim drvivými stiskom a snahou sa niečoho držať skôr než ma rozporciujú a budú servírovať s čerešničkou, zastavujem prívod krvi do Loganovaj ruky.

Jeho odpoveď, v podobe priloženia ruky na tú moju, bola upokojujúca. Dodal mi energiu a zároveň mi vravel, že všetko bude v poriadku. Aspoň tak som si to namýšľala. A ono to naozaj pomáhalo.

Netrvalo dlho a stáli sme pred majestátnymi dverami bielej a zlatej. Boli najviac zdobené v tomto paláci. Najhonosnejšie. najdôležitejšie. Za nimi, po zdolaní len trojmetrovej chodby, sa v tomto čase nachádzalo obecenstvo pred ktorými sa budem ukazovať. Nie ako človek a jazdec, ale ako nástupca na trón. Právoplatný potomok Vermonovcov. Z úst mi vykĺzol povzdych nasledovaný hlbokým nádychom. Logan mi stisol ruku, čím si získal môj pohľad. Orieškové oči sršali optimizmom, ktorý by som potrebovala mať.