From enemies to lovers

Časť tridsiata tretia- Darček

Moja oslava prebehla vážne v úžasnej nálade, milovala som Rebekah za to, ako dokáže naplánovať takéto veci. Smiala som sa bavila som sa, mala som pocit ako keby som znova človekom. Kompletne som zabudla na svoju vlčiu a upírsku stránku.

Neskoro večer som už bola unavená v mojej izbe a niekto otvoril dvere. Pozrela som sa na neho a bol to Klaus. Polkla som a on prišiel ku mne. Postavil ma a ja som sa zarazila.

,,Zavri oči."
Povedal mi a ja som podvihla obočie.

,,Prosím.."
Šok sa mi dostavil okamžite, on prosí? Zavrela som oči a cítila som ako ma pobozkal. Tento bozk nebol tvrdý, nebol násilný, bol plný nehy a krásy. Zapáčilo sa mi to tak som mu bozk opätovala. Po chvíli našej chvíľky, som sa jemne odtiahla aby som mu videla do očí. Usmiala som sa a on tiež. Pohladil ma po tvári a pobozkal ma znova.

,,Prečo?"
Spýtala som sa ho pošepky.

,,Darček."
Zasmial sa potichu a ja som sa usmiala.

,,Aha, takže každý rok od teba dostanem bozk."
Usmiala som sa a zrazu som s ním bola v mojej posteli.

,,Povedz mi len, že chceš viac a dostaneš to.."
Pošeptal mi do ucha a ja som si nervózne zahryzla spodnú peru. On si ma prehliadol a ja som sa usmiala. Prešiel mi palcom po pere a pobozkal ma znova.

,,Toto robíš všetkým?"
Spýtala som sa ho a on mi dal jemne vlasy za ucho a druhou rukou sa podopieral pri mojej hlave.

,,Nie, tie ženy sú pre mňa iba objekty."
Priznal sa a ja som polkla. Toto som nečakala.

,,K tebe by to bolo však úplne iné."
Povedal mi a ja som sa usmiala a položila ňu ruky na lícia.

,,Klaus, aj keby sme spolu mali pomer, nemôžu to vedieť.."
Povedala som mu a on mi jazdil rukou po boku.

,,Viem, že nemôžu.."

,,Viem, že vieš."
Povedala som mu a tentokrát som sa nebránila a pobozkala som ho ja. On si ma tisol k hrudi a ja som sa usmiala. Pobozkal ma znova a rukou co mal na mojom boku zašiel do vnútorného stehna.

,,Je to na tebe, zlatko.."
Zlatko? Viac som ani nevnímala a zastavila som sa nad tým oslovením.

,,Amy?"
Zažmurkala som a usmiala som sa.

,,Prepáč co si hovoril?"
Spýtala som sa ho a on ma začal štekliť. Ja som sa začala smiať a on nemal v plné prestať s tým.

,,Dob- Dobree!!"
Smiala som sa a on prestal. Odtiahol sa a napochodoval k dverám.

,,Všetko najlepšie, Amy."
Povedal mi a ja som sa usmiala a zaľahla som do postele. Bol to náročný deň s krásnym ukončením.

Ráno som sa zobudila a pozrela sa na hodiny. Bolo niečo okolo desiatej. Vstala som a šla som dole. Teraz som sa na Klausa popravde pozerala trochu inak. A on an mňa jednoznačne tiež. Mala som plnú hlavu tých bozkov a nechápala som ho. Nenávidel ma za to čo som spravila tým hybridom. No ja som nemala v pláne tvoriť armády hybridov, ktorí mi budu oddaní alebo podobné veci. Chcela som žiť normálny život, no hoc som nechápala, ako môžem tých hybridov vytvoriť keď Klaus to nedokázal. Nechápala som tomu a snažila som sa tomu pochopiť, ale ako som sa snažila tak som sa snažila, nikdy som neprišla na to prečo. Mala som pocit, že som mocnejsia ako Klaus no nikdy som mu to nechcela dať najavo pretože by sa cítil zle. On chcel byť vždy najmocnejší a ja som mu to nebrala po tom všetkom čo prežil. No bol pôvodný a k tomu som mala rešpekt, mňa môže zabiť hoci čo, ale jeho nie.. Preto bol mocnejší ako ja, aj keď si to možno nemyslel..

Mooooc sa ospravedlňujem za neaktivitu, ale som strašne Zaneprázdnená🥺😕