Fuck...a končím!

Mama

Budím sa na hrozný smiech. Otvorím oči a zisťujem že sa Michael a Fliper dobre zabávajú na tom ako s Jacobom spime. Ja som mala hlavu na jednom konci gauča a na tom istom konci mal Jacob nohy. Na druhom konci gauča som mala nohy ja a Jacob hlavu. Musím uznať on strašne chrápe.
"Do piče...magory to ste ma nemohli zobudiť so slovami že vstávaj ty krava šak si na jednom gauči s Jacobom." Na to sa zobudil aj Jacob a Michael s Flipom vybuchli do ešte väčšieho smiechu. Nejako som sa dostala spod jeho ťažkých nôh a odkráčala som do svojej izby. Obliekla som sa a všimla som si že je už 14:29. Idem na cintorin. Vzla som si slúchatká a mobil. Do tašky som si dala zápalky, pre prípad aj zapaľovač a sviečky. Jenu obrovskú na hrob Trishi a dve tiež nemale na hrob babky a dedka. Zišla som dole vzala si lupačku a vyrazila. Keď som prišla do dedinky, kde som bývala s rodičmi, skoro som to tu nespoznala. Tie pokreslené steny už neboli pokreslené. Ten skatepark už nebol vyzdobený mojími grafitami. Bolo to tu preplnené novími stavbami. Keď som dorazila na cintorín stretla som Melisu ....Trishinu mamku. Celkom dlho sme tam stáli a rozprávali sa. Potom sme sa vyobjímali a sľubili sme si že zájdeme niekedy na kávu. Trishin hrob bol krásne upravený. Plno kvetov, anielikov a sviečok. Pribudla aj odomňa. Potom som sa vybrala na hrob babky a dedka, kde som tiež zapalila sviečku. Všimla som si nápis ktorý tu predtým nebol.
'Odišli sme lebo sme naplnili náš osud.'
Naplniť osud......veď o tom mi hovorili keď som sa s nimi stretla. Zvláštne.
"Anny ty žiješ!!" Zrazu som za sebou počula. Bol to brat Mathewa...Peter. ten Peter, ktorého moja matka vždy považovala za najideálnejšieho chalana pre mňa. Skočil mi okolo krku ako keby sme spolu niečo mali.
"Heeej..kľud kroť sa."
"Vieš ako sa o teba tvoji rodičia boja....mala by si sa im ukázať že žiješ."
"Ja som o rodičov prišla keď ma matka vyhodila z domu. A aj keby som im odpustila tak nebude potrebné sa im ukazovať na oči....ako vidím ty im to teraz poutekáš oznámiť."
"Su na parkovisku pred cintorínom."
Povedal mi keď som práve bola na odchode. Nejako som si neuvedomila čo povedal. Na parkovisku som ich stretla. Otec bol zhrbený, zošedivený a jeho čelo pokrivala mierna harmonika vrások. Mama bola na vozíku.
"Anny...si to ty??" Prehovoril otec. Mama ma pravdepodobne nespoznala.
"Áno som to ja. Ahojte."
"Juliet, láska to je naša dcéra Anny. Už nemusíš v noci plakať"
"Hm..hhhm...A-nn-nn-y" zachrčala mama. Kriste pane čo sa stalo??? Začali ma štípať oči...aj keď som ich znenávidela predsa to boli moji rodičia a tento pohľad na nich ma ničil. Ja ...neviem čo povedať...akurát mi spadla sanka...mala som pocit že až niekde ku kolenám. Otec zrejme pochopil že som v šoku.
"Keď sa dozvedela že si v kóme dostala infarkt. Od vtedy je na vozíku. Jej mozog pracuje len na polovicu preto s ňou treba jednať ako s malim dieťaťom. Nevie poriadne rozprávať dokobca ani hýbať rukami. "
"Panebože...."
V tej chvíli sa mame spustili slzy rovnako ako mne. Po chvílke ma chytila za ruku. Áno svojimi rukami chytila za tu moju.
"Zázrak..ona pohla rukami. Juliete láska..." otec zo seba s prekvapením dostal. Objala som ju a rozplakala sa ešte viac. Boooooooom ...výbuch emócii v mojom tele. Tak ak som vravela že už je všetko v poho tak to bola blbosť. V tejto chvíli bolo všetko mizerné. Nezmohla som sa na nič....nič!!
"Peter mi pomáha starať sa o ňu. Sám to nezvládam." Povedal otec už so slzami na krajíčku očí.
"Jaa.....nn....nebojte sa ešte vás prídem pozrieť. Len včera som sa vrátila z nemocnice. Musím najprv spracovať to všetko čo sa udialo a potom ......ach...to je jedno. Prídem. Oci tu je moje číslo...kľudne mi hocikedy zavolaj. Ja už musím ísť." Ešte som ich objala a odišla som preč. Nezvládla som to...rozplakala som sa ešte viac. Toto sa stať nemalo. Aj keď bola svina nechcem aby priživala toto. Predsa je to moja matka. A ja že už to bude fajn....že 'veď po každej noci príde nový deň'....... hovno! Ono to cele sa dokáže domotať ako šnúrky na converskách. Moji rodičia...žiadny chladnokrvníci. Obyčajný zraniteľný smrteľnici. Moji rodičia. Toto som vidieť nemala.....kurva!
Celá uplakaná vchádzam do domu. Následne do kuchyne, kde sedeli chalani.
"Preboha Anny čo sa stalo....si v pohode?? Hovor!!" Vyskočil Jacob.
"Najprv som stretla Melisu. Vpohode sme sa porozprávali a dohodli sme sa že pôjdeme na kavičku. Ale potom...stretla som Petra..on mi povedal že by som mala ísť za mamou a octcom. Mnooo potom som ich stretla na parkovisku pred cintorínom."
"Takže už to vieš." Smutne povedal Michael.
"Čo?? Čo už vie?? Som troška mimo." Povedal Fliper. Na čo mu Jacob povedal že on tiež. Plakala som....nemohla som prestať. Hodila som sa Michaelovi okolo krku.
"Dala som.otcovi číslo...nech mi hocikedy zavolá a že sa tam zastavím. Otec povedal čo jej je..že nehýbe rukami. Ja som ju pohladkala po vlasoch a v tej chvíli ma chytila svojimi rukami za tu moju...otec sa....rozplakal."
" Mohli by sme tuto s Fliperom vedieť čo sa deje??" Povedal Jacob.
"To vám vysvetlím neskôr." Povedal mu Michael a otočil sa na mňa. "Anny to je to čo som ti chcel ukázať ...vieš vravel som že ak budem na vlastných nohách stáť tak si niečo vysvetlíme.... chcel som ťa zobrať k nim. Nechcel som aby mama trpela ešte viac ak by ma videla takto. Chcel som tam ísť už bez vozíka."
"Ja ...musím isť spať. Toto tak skoro nerozdýcham. Hej bola krava ...ale toto si nezaslúžila..predsa je to moja matka."
"Naša matka." Povedal Michael a usmial sa na mňa. Ja som išla do svojej izby. Ľahla som si a začala rozmýšľať nad všeličím možným.
Mama....tá čo ťa porodí. Tá čo by mala pri tebe stáť vždy. Možno niekedy s ňou niesu cesty ružové predsa si ju treba vážiť. Mať ju rád. Prejaviť aspoň trocha lásky, vďačnosi...veď ona je MAMA a mama je LEN JEDNA.
Niekto mi zklopal na dvere.
"Môžem?" ..jasné Jacob...kto iný??
"Jasné..v poho."
"Michael nám všetko povedal. Je mi to ľúto." Sadol si vedľa mňa na posteľ
"To nemusí."
"Viem čo prežívaš. Keď som mal 8 matka ma opustila. Nechala ma s otcom a ona utiekla kdesi do L.A. Nevedel som sa s tým zmieriť ...znenávidel som ju. Najprv mi chýbala no potom som ju nechcel ani vidieť ani o nej počuť. Posielala mi darčeky na narodky no ja som ich vyhadzoval do koša. Myslel som si že ake to je hrozné, že aká je moja matka bezcitná. No mýlil som sa. Po čase sa vrátila a ja som pochopil že to otec bol ten zlý. Dnes na ňu nedám dopustiť.....veď mama je len jedna...tá čo ťa porodí."