Fuck...a končím!

Milujem ťa!

Počujem hlasy. Hlasy mojich najbližších. Počujem Jacoba ako kričí že svadba sa ruší. Počujem ich ako kričia na mňa či žijem. Ja im neviem odpovedať. Neviem dať najavo, že žijem. Akoby moje telo nechcelo počúvať moje rozkazy. Zvuk sirén je čoraz silnejší. Myslím že sa vzdiaľujem od chalanov. Neviem otvoriť oči. Počujem plač. Plač Jacoba a Michaela. Chcem ich objať, dať im najavo že som tu, ale nejde to. Je to príšerný pocit. Iba tma, bolesť a hluk. Je koniec?? Umieram?? Myslím že nie.
Cítim ako ma niekto dvíha. Ako mi čosi kvaplo na tvár. Slza?? Áno myslím že to bola slza. Čo bude teraz?? Dohnala som osud?? Je to správne?? Mala som radšej odísť?? ...áno mala som odísť. Ak by som odišla nespôsobila by som im toto. Dúfam že sú všetci v poriadku.
Svetlo. Opäť to nádherné svetlo. Stretnem sa opäť s Trish?? Dúfam že áno. Chcem sa s ňou porozprávať. Chýba mi to naše rozprávanie. Chýba mi to naše sprejovanie, tie naše blbosti. Čo by som dala za to aby to bolo aspoň na chvíľu také ako pred tým.
"Žiaľ už nič nebude také ako pred tým. Osud to takto chcel. Osud nám takto zamiešal karty a život nám hodil polená pod nohy. Možno to takto malo byť. Gratulujem ti. Získala si svoj osud do svojich rúk. Pevne do svojich rúk. Vráť sa, čaká ťa nádherný život, nádherný dlhý život. Máš dvadsať. Uži si ho. Budem na svadbe. Uvidíš ma ale len na krátko."
"Trish?? Kde si?? Trish!! Nie ja ťa potrebujem. Chcem byť s tebou. Ja..."
"Nie Anny. Choď. Čas všetko mení..a len osud možno má svoj plán. Sme poznačený. Nevieš kam ísť a ako... Chápem ťa."
"Viem že musím do neznáma...."
"Oni ťa čakajú. Zbohom."
"Trish"

Opäť počujem hlasy. Tentokrát neznáme hlasy. Snažím sa otvoriť oči. Na 15-ty pokus sa mi to podarilo. Zisťujem že som v nemocnici. Okolo mňa stoja ľudia...neznámi ľudia. Počkať....čo to sakra maju na sebe?? ..To su židia??
"Prebrala sa....je v poriadku." Zakričal jeden z nich. Čo to do čerta má znamenať?? Prichádza doktor. Možno mi vysvetlí čo sa tu deje.
"Slečna Anny vnímate ma??" Spýtal sa. Pokývala som hlavou na znak že áno.
"Mali ste autonehodu. Pamätáte sa??"
"A-au-autobus. Bol-to ...Bol to autobus."
Zrazu prehovoril jeden zo židov.
"Išli sme okolo kostola v tom autobuse. A zrazu ste to v plnej rýchlosti napálili do múra pred nami. Náš vodič našťastie stihol zabrzdiť."
"Takže sa nikomu nič nestalo??"
"Nie...teda len vám." Odpovedal mi ten žid... na čo doktor zareagoval a pokračoval. :
"Ale ani s vami to nie je zle. Na to, v akej rýchlosti ste nabúrala je tých pár škrabancov nič. Môžte ďakovať Bohu že ste sa druhýkrát narodili."
"Hmm...tetikrát pán doktor.... tretikrát."
"No tak my vás necháme oddychovať. Skoré uzdravenie želáme."
"Ďakujem."
Židia aj s doktorom opúšťaju izbu a ja zisťujem že za židmi sedel v kúte na stoličke Jacob. Uplakaný Jacob. Na tváry som dokázala vyčariť úsmev. Postavil sa a kráčal ku mne. Sadol si ku mne na posteľ a objal ma. Nič iba silno objal.
Po chvíli prehovoril.
"Toto už nikdy nerob. Skoro som zomrel. Keď som videl spred kostola tú kopu šrotu čo ostala z auta...zastavil sa mi dych."
"Nemala som v pláne to tam napáliť ...ale stalo sa."
"Ale som rád že si sa tam objavila...
aj keď nie tak ako som to čakal, ale predsa si prišla a ja som vedel že ma miluješ."
"Jacob prepáč...prpáč mi to čakanie. Prepáč mi že som bola taká krava a neuvedomila si že ty si ten koho skutočne milujem. Prepáč mi...."
"Anny chvalabohu žiješ." Do izby vošiel Fliper...ako taký hurikán.
"Hej žijem...ale šlo by to aj tichšie bratranček."
"Prepáč...vyrušil som vás??" Spýtal sa previnilo. Na čo mu samozrejme Jacob odpovedal skôr ako ja.
"Hej vyrušil...mali sme vážny rozhovor a ty si to musel dojebať svojim hlučným príchodom. Myslím že odteraz ťa budem volať tornádo." Samozrejme nedalo nám to sa nezasmiať. Jak malé deti...
"Dobre tak tornádo sa v takom prípade na chvíľu ešte vyparí a potom sa tu znova objaví." A ako povedal tak aj urobil. Odišiel z izby.
"No to ti radím." Zakričal ešte Jacob.
"Že tornádo. Možeš ho ty nazvať tornádo?? Achh jaaaj..."
"To je jedno. Kde sme to skončili."
"Presne sme skončili..." nedopovedala som lebo mi skočil do reči.
"Dobre tvár sa že nevieš kde sme skončili a pokračovať budeme takto." A hneď ako to povedal ma pobozkal. Som v siedmom nebi?? Motýle v bruchu...awwwr
"Milujem ťa Anny."
"Aj ja teba Jacob....viac ako sa len dá."