„Ta vášeň medzi nami sa nedá zastaviť" povie a priblíži sa ku mne. Ja potichu prehltnem
„Chcem ta teraz" povie.
„Tak si ma zober Fernandez" odpoviem a s jeho priezviskom sa zahrám na jazyku.
Čo sa stane, keď princezna španielskej mafie Isabella Lan...
Ups! Gambar ini tidak mengikuti Pedoman Konten kami. Untuk melanjutkan publikasi, hapuslah gambar ini atau unggah gambar lain.
„Chýbaš mi, nevieš si predstaviť ako moc, občas si spomeniem na všetky tie šťastne momenty čo sme spolu prežili a plačem zase a zase a niekedy to nejde ani zastaviť." Zhlboka sa nadychnem a nechám slzám voľný chod.
„Tak moc chcem aby všetko bolo inak vieš niekedy si predstavujem že je všetko inak ze je všetko krásne, tak moc by som si želala aby scenáre v mojej hlave boli pravdou. Niesú a už nikdy nebudu. Nikdy som nebola dostatočne silná na to aby som tomu zabránila. Ale ver mi chcela som oh." Zúfalo sa zasmejem spomedzi sĺz ktoré voľne tečú po mojej tvári.
„Ako veľmi som chcela tomu všetkému zabrániť. Bola som slabá tak sprosto slabá, nedokážem uveriť tomu že sa to stalo. Nedokážem uveriť tomu že tomu nikdo nezabránil že ja som tomu nezabránila." Zhlboka sa znovu nádychnem.
„Prepáč moc moc ma to mrzí neuveriteľne moc každý deň sa za to viním neni deň keď sa za to neviním pretože viem že som tomu mohla zabrániť viem to." Vzlyk ktorý zo seba vydám je až nadmieru zúfalý.
„Niekedy zabudnem aký máš hlas a potom som zúfalá pretože si ho chcem spomenúť a nedarí sa mi to. Viním sa za to že som zabudla tvoj hlas ani si nevieš predstaviť ako moc sa za to viním."
„Zabudla som na to aký krasny smiech si mala. Ale ano z určitosťou viem že krasny bol. Ako som mohla zabudnúť na tvoj smiech? Ani si nevieš predstaviť ako moc ma to mrzí." Zhlboka sa nadychnem a vydám zo seba tlmený vzlyk.
„Mrzí ma že už od teba nikdy nedostanem nadherne objatie ktoré ma vždy tak veľmi upokojovala." Slabo sa aj cez slzy usmejem nad krásnou spomienkou.
„Pamätáš si keď si mi spievala uspávanku? Spievala si mi ju vždy pred spaním každý večer. Pamätám si ju, nikdy som na ňu nezabudla."
„Milovala som keď si ju spievala. Veľmi ma mrzí že tu niesi somnou mami." Nadychnem sa a pomali vstanem z chladnej zeme.
Pred sebou vidím hrob. Aurora Landon 1975-2015. Moja matka. Matkin hrob.
Chrbtom ruky si utriem slzy na tvári a opatrne zapálim všetky sviečky na hrobe.
„Ahoj mami." Šepnem a pomali odídem.
***
„Kde si bola Isabella?" Nemôžem mu povedať pravdu Leo nemá rad keď hovorím o našej matke. Chce na ňu zabudnúť no ja na ňu zabudnúť nechcem nedokážem.
„Bola som sa prejsť" odpoviem mu a hneď aj v tom momente odídem z predsiene do mojej izby.
Práve teraz nemam náladu na zbytočne reči okolo všetkého čo sa deje. Izbu si pre istotu zamknem a vydám sa k malému stolíku pri posteli.
Na stoliku leží mala dýka chytím ju do ruky a vyberiem sa do kúpeľne.
Vyberiem sa k umyvadlu a pozriem sa do zrkadla. Vidim tam úbohú diečinu ktorá nevie aká bude jej budúcnosť, ktora ma veľké kruhy pod očiam a snaží sa ich zakryť make-upom.
Dýku položím vedľa umývadla a opatrne si dám dole svoju mikinu pod ktorou mám dlhé tričko.
Pustím vodu, aby ma nikdo nepočul, chytím dýku zase do ruky a začnem robiť opatrne silne rany na rukách.
Jedna
Dva
Tri
Štyri
Päť
Šesť
Sedem
Po mojích rukách začne tiecť krv veľa krvy, viac než obvykle no to teraz neni to čo chcem riešiť.
Chcem len cítiť bolesť chcem len cítiť inú bolesť ako tu psychickú. Nedokazem prestať chcem cítiť viac, viac fyzickej bolesti.
Po tvári mi zase tečú slzy ale nie z fyzickej bolesti ale s tej psychickej.
Ked v tom sa otvoria dvere od kúpeľni. Nedokážem sa pozrieť na človeka ktorý prišiel nechcem sa pozrieť.
„Bella čo to robíš?" Ten hlas je mi tak povedomí príde mi ako keby som ho počula z diaľky no viem že je blízko.
Počujem kroky každou chvíľou si bližšie a bližšie. Keď v tom ma odrazu niekto silno stiahne do svojej náruče dýka mi spadne z ruky a ja sa zrútim na zem aj s osobou ktorá ma moje telo v náruči.
„Je to v poriadku Bella, bude to v poriadku sľubujem." Šepká mi do ucha hlas ktorý teraz už presne viem komu patrí. Alessander.
Nehovorím nic len plačem nedokážem povedať absolútne žiadne zrozumiteľne slovo.
„Všetko bude dobre. Vyriešime to. Budeš v poriadku. Notak Bellisima hovor somnou." Poslednú veru zašepka už nadmieru zúfalo.
„N-nič n-neni v poria-dku, ja niesom v poria-dku a už nik-dy nebu-dem, Alessander" poviem slabo pomedzi zvlyky.
Alessander ma opatrne zodvyhne zo zeme a v náruči ma vezme do mojej izby a položí na posteľ až tak opatrne až som si myslela že som porcelanova bábika ktorá sa ma každú chvíľku zlomiť.
Hneď ako ma uloží opatrne odchadza no tomu ja nedovolím, nechcem aby odišiel. Nie teraz. „Nechoď" zašepkam tak ticho až si myslím že to ani nepočul no on sa zamnou otočí a pozrie do mojich zaslzenych očí.
„Neodídem Bellisima, nie teraz. Idem do kúpeľne pre obväz Bella. Obviažem ti ruky." Povie s nehou a úprimnosťou v očiach. Jemne prikyvnem hlavou na náznak chápania.
Po chvíľke sa vráti aj z obväzom v ruke a dezinfekciou, sadne si na kreslo vedľa postele a opatrne vezme do svojich rúk tu moju. Dívam sa naňho s kamennou tvárou.
Sústredene mi dezinfikujú a obväzuje ruku. To iste správy aj s tou druhou a pozrie sa na mňa. Ruky si dám hneď k telu.
No jednu ruku aj tak opatrne položím na tu jeho a prepletiem si s ním prsty.
A práve v tomto momente s ním si neprídem sama od toho čo mi odišla matka som si prisla každý deň sama, prázdna no teraz je tomu inak, a to ma trochu desí.
„Ďakujem, prosím nechoď" zašepkám posledné slova predtým ako sa vydám do ríše snov.
