Princess of the mafia

21.

„Nie, ja nemyslím si že by sme mali zaist až tak ďaleko ja-ja neviem či dokážem zaist až tak ďaleko" úprimne som povedela.

„Ja to chápem Isa ale o tom ta pomsta je či nie? Nechces sa pomstiť?"

„Nemanipuluj somnou Aron, poznam ťa" je tak dobrý manipulátor ale na mna to už neplatí viac nie.

„Je to kôli nemu? Slávny, mladý, krasny Alessander Fernandez, nemám pravdu?"

Po krátkom mojom mlčaní odpovedal.

„Tiež ta poznam Isa"

„Musím si to rozmyslieť" povedala som.

„Nemáme čas ten večierok na počesť je už dneska večer"

Urobím to?

Ano

Nie

Ano

Nie

Ano

Nie

Ano

Nie

Cítiš k nemu niečo?

Ano

NIE

SAKRA.

Do pekla.

„Dobre urobím to dnes večer sa stretneme presne o 22:00 pred mojim domom"

„Ako hovoríš Isa" odpovedal Aron.

***************

Stojím pred zrkadlom na sebe mám.

Dlhé biele šaty ktoré krásne zvýrazňujú každú moju krivku. V pase majú malú mašľu, bielu. Dlhé čierne priesvitné rukavice až po lakeť zvýrazňujú celý moj vzhľad. Čierne samatové lodičky. V mojich rozpustených vlasoch je krásna biela perlová sponka, po mojej matke. Dnesom si istá či som pripravená to spraviť.

Pred zrkadlom uvidím známu tvár Aron.

„Si pripravená Isa?"  Spýta sa.

Pomali vydychnem a necham slovo splynúť s mojich úst. Tvrdo a rázne.

„Ano"

„Si nadherna Isa" prikývnem, na viac sa totiž ani neschopím.

Pomali vydáme s vili a mierime k limuzíne. Čiernej ako moja duša.

****************

„Sme tu Isa" pomali vystupujem Aron nastavý svoju ruku hneď ako vystúpim. Príjmem ju.

Pomali vstupujeme do tak známeho domu. Vila Fernandezov.

Každý človek sa na nás pozerá.

Komentujú nás.

Obzerajú si nás.

Hneď v tom k mám príde William Fernandez.

„Isabella" prikyvnem „A známy Aron Bernard, je my cťou vas privítať na našej oslave."

„Ďakujeme za pozvanie" povie Aron.

Pomali sa presúvame na bar.

„Jednu whisky, dvojitú" poviem. A začnem sa obzerať okolo seba.

Je tu?

Jasne že je však tu býva.

Nemám naňho myslieť.

Sakra.

Keď v tom ho zrazu uvidím naše oči sa stretnú, a vymenia si snáď milion pocitov. Je tu. Pozerám sa mu presne do očí a vidim čo všetko cíti. Vidí to aj on v mojich očiach? Vidí tu bolesť ktorú nikto iný nevidí?

No v tom zrazu jeho kroky smerujú presne mojim smerom. Keď v tom si uvedomím že je tu vlastne aj Aron. Sakra.

„Vítam vas u nás" povie s úsmevom keď už je pri nás, tak falošným úsmevom skryvajucim bolesť? Hnev?.

„Si dneska večer očarujúca Isabella" povie a pozrie sa mi znova do oči.

Prečo mi nepovedal Bella?

Ta otazka mi koluje v hlave viac ako by som si priala.

"Alessander , vydychnem jeho meno"

„Pre teba Alessander Fernandez, nic pre mna neznamenaš nemáš dôvod ma volať mojim menom, si len ďalšia žena taka istá ako každá iná. Neznamenáš pre mna absolútne nič Isabella Landon" povedal bez citu.

Ako len slova môžu tak bolieť? Aj keď viem že by bolieť nemali.

My nie sme súdení byt milovaní.

Neni nám súdené byt milovaní