Skroť si ma

8. Na Mesačnom hrade

Toto bolo ono? Tohto som sa tak bála?

Momentálne sa neviem rozhodnúť čo naozaj cítim a či vôbec niečo chcem cítiť. Lenže, nedoviedlo ma práve toto moje zmýšľanie sem? Zvolila som si tú správnu cestu?
Práve túto voľbu ma donútil spraviť strach z neznámeho. Z toho, že by ma mohol naozaj niekto milovať. Možno... možno by som mohla milovať aj ja.

Práve teraz neviem ani ktorá ruka je pravá. Mám v hlave taký chaos, víri mi v nej toľko myšlienok, pocitov a otázok. Útrobami jaskyne sa ozýva zúfalý smiech cez plač. Nikdy som nemusela nič podobné riešiť. Starať sa o pocity či vzťahy. Každý sa ma bál, každý ma obchádzal a nikto sa so mnou nebavil. Bolo to tak jednoduché.

Musím odtiaľto vypadnúť. Toto nádherné svinstvo nachádzajúce sa okolo mňa, by ma priviedlo do šialenstva. Čím dlhšie by som tu ostávala, tým ťažšie by pre mňa bolo odísť. A síce sú účinky melaontidu na moje telo i myseľ veľké, ani zďaleka sa to nechytá na tú moju prvú návštevu tohto žiarivého tunela. Niečo mi napovedá, že je to práve vďaka tomu malému kúsku môjho nového ja.

Možno by som ten kúsok temnoty mohla nazvať staronovým, ale nie, táto temnota je iná. Nesmiem používať jej moc ako sa mi zachce. Nesmiem ju počúvať.

,Spravila si zo mňa kúsok seba,' zapradie v mojom vnútri.

,Nie, ja ťa nechcem! Vypadni zo mňa! Ťahaj preč do temného zadku, z ktorého si vyšla a mňa nechaj,' ziapem na to svinstvo vo mne.

,Sama si si vybrala. Odkedy je z teba taká padavka? Kde je teraz tvoja vychcanosť? Teraz som s tebou vybabrala ja! Tak kto sa smeje naposledy, milá Taira?'prehovára ten temný kus hovna z hĺbky môjho srdca, čreva, či odkiaľ to. A to je ten moment, kedy ju spoznám.

,Ty?!'neveriacky zaklipkám uslzenými očami.

Rýchlo sa vyparím z toho modrého pekla. Potrebujem mať čistú hlavu. Toto sa nemalo stať. Všetko som to priam kráľovsky posrala a ocitla sa tak v pekne tučnom zadku. Sakra!

Ocitám sa opäť na skalách, tentokrát však pod hvieznatou oblohou. Šum vody prináša do mojich uší tisíce slov, prelínajúcich sa jedno cez druhé. Otočím sa a zaspätkujem, keď si uvedomím, kde to som. Šepkajúci vodopád.

„Nikdy... večná samota... nenájdeš... pokoj... nebudeš milovať... nikdy - nikdy, nenájdeš, samota, večná - večná... preklínam - preklínam... ťa... nebudeš milovať..." tie slová linúce sa jedno cez druhé do mojich uší, narážajú do môjho vnútra ako jedovaté šípy.

„Vypadni ty vypelichaná bosorka! Vráť sa do svojho scvrknutého tela a daj mi pokoj!" vrieskam do tmy ako zmyslov zbavená. Zrazu ju vidím a počujem všade. Priživujem jej moc. Som si tým istá.

Premením sa do svojej vlčej podoby a bez rozmyslu sa rozbehnem k Mesačnému hradu. Automaticky kladiem laby na tie správne skaly. Stále pamätám kadiaľ ísť. Je to pre mňa tak automatické, ako že si po dobrom uľavení utriem zadok. Nikdy som sa nehrala na dámu, nebudem s tým začínať ani teraz.

Ocitnem sa pri zadnom vchode pre služobníctvo. Vonkajšie múry sú obložené lešením. Ešte stále prebiehajú opravy. Presne viem v akom stave som to tu opúšťala. Už viem všetko.

Kaiden... Okamžite sa rozbehnem do útrob hradu, bežiac rovno do jeho pracovne. Len pri ňom viem presne čo cítim. Nekonečná láska a radosť z toho, že ho znova uvidím. Žije! Moje srdce zaplesá.

Vždy sme mali svojský spôsob toho, ako si prejavovať lásku, no jeden za druhého by sme život položili.

Tesne pred dverami pracovne sa premením. Zapriem sa rukami do ťažkých dvojkrídlových dverí a otvorím ich. Zahalí ma iba tma a chlad tichej miestnosti. Započúvam sa do neprirodzeného ticha, pričom párkrát pohnem nosom. Niečo sa deje. Nie je normálne aby som nezachytila žiadne pachy a nepočula ani jedno šuchnutie topánok. Skôr, ako v hlave stihnem vysloviť svoje podozrenie, ocitám sa v bezvedomí. Nie, nie je to mojou obrovskou únavou a vyčerpaním. Niekto ma zozadu udrel do hlavy. Nejaký zbabelec.