Skroť si ma

28. Prímerie

Bolo zaujímavé zistiť, že tá pasca má trhliny. Je totiž len jednosmerná. A tak, popri tom ako som stihla rozmýšľať nad mnohými dôležitými vecami, som do seba seba vťahovala všetku tú okolitú tmu, každý jeden tieň. Najprv som zistila že to ide v mojej tmavej vlhkej cele, v ktorej som si nemohla ani sadnúť. Neskôr som zistila, že môžem vycítiť tie kusy temna aj skrz steny. A ono to šlo. Pomaly sa ku mne plazila a ja som ich do seba nasávala. Po malých kúskoch som v sebe hromadila tmavú ničotu. A čo sa nevtesnalo do môjho veľkého súcitného srdca, ma oblapovalo na povrchu. Som predsa súcitná? Nie? Hah...

Do kovovej obruče na mojom páse, boli vpasované mne tak známe tri kusy nerastov, ktoré väznili moju moc. Už som sa poučila z minula. Nechápem, že mi to vtedy nedocvaklo hneď. Veď šlo iba o obyčajný zdobený opasok. Kto by sa nad tým zamýšľal?

Ja som sa mala.

Samozrejme som nerátala s tým, že ma v tom väzení drží iba jeden kovový opasok. Ale k tomu čo som sa chystala skúsiť, som sa potrebovala zbaviť toho svinstva, ktoré sa nachádzalo priamo na mne. A tak som sa rozhodla jeden kus nerastu z tej obruče vyšpárať. Celkom dobre mi k tomu poslúžili moje putá.

A tak som nasávala, trieštila a prichádzala pri tom na rôzne zaujímavé veci.

-

„Ako si..." pootočí hlavu jemne na stranu Kyren. Len toľko, koľko mu to moje temné chápadlá dovolia. Plazia sa po jeho tele, obmotávajú okolo krku.

„Čuš! Teraz chcem hovoriť ja," nahnem sa ponad jeho plece zo strany, odkiaľ sa odvracia. „Takže, ty veľký kus prerasteného hovna." Spomedzi pier mi unikne jemný smiech, až mu pri tom zafuním do ucha. „Ak ťa to tak naštvalo, už ti život zachraňovať nebudem. Ale chvíľkové prímerie by bolo fajn, pretože naša zlosť by sa mala sústrediť niekam inam."

Jeho telo je napäté a pri každom zafunení na krk, skĺznem pohľadom po navretých žilách na ňom. Och, ako pulzujú. Prisahala by som, že počujem šum jeho krvi. Prečo som si to nikdy predtým nevšimla? Dosť! Nesmiem strácať sústredenie.

„Myslím tiež, že som vyhrala našu stávku. Uväznil si ma, ale nezlomil. Pretože už nechceš," znova sa zasmejem, tentokrát o niečo prenikavejšie. I keď nejde o úprimný smiech. Možno ma to predsa len niekde hlboko vo mne sklamalo. Možno som si jeho záujem tak trocha užívala. Nerada nad tým rozmýšľam. Je to príliš vyčerpávajúce a otravné.

Cítim, ako sa cez moju temnotu snaží predrať jeho biela hmla. Je silnejší ako som čakala. Aj v tomto. Ja už som sa predsa len celkom vyčerpala pri mojom úniku, kedy som nechala doslova vybuchnúť všetku temnotu, ktorú som do seba tak dlho vťahovala a hromadila ju.

Povolím zovretie na jeho krku a dám mu tak možnosť prehovoriť. Narovná hlavu a potom ju spustí do hlbokého záklonu, čo ma prekvapí. Oči má pri tom zatvorené. Odtiahnem sa, aby sa neoprel o moje rameno. Zostanem naňho zízať, ako vlk na čerstvé jahňa, ktorý sa nevie rozhodnúť, či je ten kus mäsa pred ním otravou alebo potravou. Jednoducho som v totálnom zadku.

Čím dlhšie naňho hľadím, tým viac sa zhmotňuje moja predstava o tom, ako sa nad ním skláňam a... Pri tej myšlienke ucuknem o ďalší kus dozadu. Ako je možné, že moja chuť na to ho zožrať, je stále tu? Prečo si predsavujem ako sa mu zahryznem do krku, zatiaľ čo ma... Ach, pri Matke, nemali byť tieto moje pocity preč?

„Chcela si sa ma zbaviť. Prečo ma teraz nezabiješ? Už nebudeš mať príležitosť. Cítim, ako tvoja moc poľavuje," jeho kútiky sa jemne posunú dohora pri tomto zistení.

„Mám také tušenie, že sa mi ešte budeš hodiť, blcháč." Popravde, toto je prvé čo mi napadlo. I keď je to čiastočne pravda, mám taký dojem, že to nebude ten pravý dôvod. Prečo by som ho zabíjala, keď ma jeho smrť tak bolela? Snažím sa predstaviť si, aké by to asi mohlo byť, keby som ho z tohto sveta odprevadila vlastnou rukou.