Skroť si ma ✓

49. Krv a ticho

Mesačný hrad zíva prázdnotou. Dúfala som, že ich tu zastihnem, no jediné čo tu po nich zostalo sú slabnúce pachové stopy. V podobe dvojnožca zamierim do svojej komnaty, aby som sa osviežila a uštedrila zopár rán dverám, nábytku, stenám. Mierna reorganizácia plná zúrivosti tomuto priestoru iba prospeje.

Hánky už mi krvácajú, keď sa s výkrikom otočím k jednému z okien a z celej sily doň udriem. Najprv do rámu a potom sa moja ruka vymrští skrz sklo až na čerstvý vzduch. Zvuk trieštiaceho sa skla odráža rozpad môjho vnútra. Som v koncoch, pretože neviem ako sa dostať do kráľovstva.

Zaťahám za puto, no neprichádza žiadna odozva. „Ozvy sa, ty bastard," zasyčím do ticha. Skúsim to ešte raz, no opäť iba to ticho. Jediné pozitívum je, že ešte nezomrel, pretože to by som cítila. Ale čo nie je, môže byť. Je to iba otázka času. Blázon. Proti Warrlinovi nemajú šancu.

Zrovna si šklbem vlasy, keď započujem známy zvuk. V rozbitom okne pristane krkavec. Je menší ako Krorr. Zrejme pešiak.

„Kde máš princa?" Hlas mám chrapľavý, tichý. Operenec vletí dnu a doskacká ku mne. „Je s ním, však?"

Krkavec zamáva krídlami, tlačí sa na mňa. Odtiahnem sa od neho. „Chceš ma odviať do kúpeľne? Smrdím?" zasmejem sa. Ten parchant ma zobne do ruky a znova zamáva krídlami. „Neviem kam mám ísť. Teda, viem, ale netuším ako sa tam dostať. Nie že by som tušila, čo potom, že?" tentokrát znie môj smiech o čosi zúfalejšie. Krkavec do mňa stále dobiedza, pôsobí to dosť naliehavo, čo ma znepokojí. „Fajn."

Osviežim si tvár vodou, rýchlo sa prezlečiem, poschovávam niekoľko vrhacích nožov všade možne a prejdem ku dverám. Keď ich otvorím, krkavec vyletí na chodbu. Premením sa a bežím za ním.

Len čo sa dostaneme z hradu, zamieri rovno do Zívajúcich hôr. Napadne mi, či ma nechce zaviesť k jaskyni, ktorou sme šli do Kráľovstva s Kyrenom. Nemám čas na tak dlhú cestu. Kým by som sa tam došuchtala, bolo by po všetkom.

O niekoľko metrov ďalej už tuším, kam mierime. K Šepkajúcemu vodopádu.

Už z diaľky počuť šepot tsícky hlasov, utláčajúci šum vodopádu. Krkavec zakrúži nad hladinou, než zastanem pri okraji jazierka a potom vletí priamo do vodopádu. Klipkám očami a čakám, čakám, čakám... Späť však nevyletí.

Dobre Taira, poď na to... Maximálne narazíš hlavou do skaly, posmelím sa pred tým, než sa odrazím zadnými labami od zeme. 

-

Dopad je to tvrdý a prekvapivý, pretože som do ničoho nenarazila. Počiatočnú radosť ale veľmi rýchlo vystrieda čosi iné. Ako prvé pocítim prítomnosť temnoty, ako druhé blízkosť Modroočka. Otrasiem sa a zaostrím pohľad na kamennú stenu paláca. Nemôžem uveriť, že som naozaj tu.

Kravec krúžiaci mi nad hlavou zatrepoce krídlami a vypustí na mňa trblietavý prach. Samozrejme sa ho nadýchnem a hneď na to sa rozkašlem.

„Hlavne nenápadne, čo?" zazriem na krkavca. „Tak ma veď," vyzvem ho hneď, ako sa mi pľúca upokoja.

Ukáže mi menšiu bránu, zrejme zadný vchod pre služobníctvo, cez ktorú vojdeme do úplnej tmy.

„Ahoj, však ma neprezradíš?" spýtam sa s malou dušou temnoty, ktorá nás obklopuje. Samozrejme, že mi neodpovie, len sa o mňa obtiera ako doterná mačka. „Chýbala som ti?"

Krkavec rozprestrie krídla, spomedzi ktorých vypúšťa žiarivý prach. Značí mi tak cestu. Kráčajúc po chodbách rozmýšľam, čo sa asi stane, keď ich nájdem v boji na život a na smrť, na pokraji smrti. Prestanú? Budú sa ma snažiť vyhnať? Bude ma chcieť Warrlin znovu zajať? Vedela som, že sa mojim najlepším priateľom stane improvizácia, pretože sa mohlo stať čokoľvek. Čo tam po mojich plánoch, zväčša sú mi na nič.

Túto časť paláca už poznám, ideme chodbou priamo do trónnej siene. Krkavec mi pristane na chrbte, keď sa konečne ocitneme pred dvojkrídlovými dverami. Ňuchám, načúvam, sústredím sa najviac ako viem, no to čo cítim a počujem za zatvorenými dverami, mi nedáva zmysel. 

Nepočujem totiž nič, no cítim ich. Krv alfov aj Warrlina. Ale to ticho. 

Prečo je tam také ticho?

----

Tak som sa hecla a napísala hneď ďalšiu časť :) 

Nezabudnite komentovať, hviezdičkovať alebo mi napíšte na IG, budem rada.

Ďakujem za vašu trpezlivosť