Skroť si ma ✓

40. Opäť sama

Taira White

Stále sa vo svojom vlastnom tele necítim ako doma. Mám pocit, akoby mi tuk pod pokožkou bublal a vyvíjal tak priveľký tlak na povrchové tkanivo. V minulosti som občas zachytila, ako niekto poznamenal, že by najradšej vyskočil z vlastnej kože. Myslím, že by som práve teraz mohla povedať niečo podobné. Ibaže ja mám pocit, že moja pokožka začne každou chvíľou praskať a spod nej sa vyvalí to neuveriteľné množstvo temnoty, ktorej je vo mne očividne tesno. Tak trocha sa neviem rozhodnúť, čo robiť skôr. Čomu sa mám práve teraz venovať. Čo je väčšie nebezpečenstvo? Tá smršť ničoty vo mne alebo znudená bohyňa stojaca predo mnou?

„Ale toto by som považovala za vyriešené. Poďme teraz k druhej veci. Pre mňa o čosi zaujímavejšej," kochá sa svojim verným stádom spokojná bohyňa. Nikto okrem Kyrena sa necuká. Nikto sa neodváži povedať čo i len slovo. Dokonca aj Kai už mlčí.

Konečne si sadnem na ten drevený trám podo mnou a premasírujem si spánky. Už som o čosi kľudnejšia. I keď, aby som pravdu povedala, pohodlnejšie by bolo nechať sa unášať na vlne hnevu a strachu. Alebo iba hnevu. Och, sakra, kedy som tak dospela?! Alebo zmúdrela? Je vôbec múdre, držať sa rozumu? Ou, moja hlava protestuje proti toľkým otázkam, nad ktorými by bolo vhodné sa zamyslieť. Dobre, stop. Seriem na rozmýšľanie.

Aj Kyren je už o čosi pokojnejší, keď vidí, že mi v podstatne nič nie je. Periférne sa naňho zadívam a mrknem. Tak teda, ako by som mohla urvať hlavu tejto bohyni? Haha, nie, robím si srandu. I keď, ak ma k tomu doženie... Lenže mám isté obavy z toho, čo by sa stalo, keby sme prišli o tú najvyššiu. Pokiaľ to nebude nutné, nemienim to riskovať. Predsa mi raz pomohla. I keď tým zrejme sledovala skôr vlastné ciele.

Čo že som si to vravela o tom rozmýšľaní? nespokojne zavrčím.

Bohyňa sa na mňa otočí, tváriac sa, že tuší, nad čím práve rozmýšľam. Ups, usmejem sa na ňu aspoň toľko, koľko mi to moja napätá pokožka na lícach dovolí. Ak neprasknem teraz, tak som v suchu. A potom si spomeniem na Warrlina a to, ako mi videl do hlavy on. Pri spomienke naňho ma strasie a Modroočko ležiaci v blate zavrčí. Ten zvuk ma zahreje pri srdci a zaženie ten nepríjemný pocit zo spomienok na toho zjazveného parchanta.

„Ts-ts-ts," začne ku mne pristupovať, krútiac pri tom hlavou, „skôr, ako spravíš niečo hlúpe, vypočuj si, ako to bude." Znova sa otočí, no nejde sa vystavovať davu uctievačov. Mieri ku Kyrenovi. Postaví sa pred jeho tvár a v ten moment sa pri nej objaví uplakaný chlapec.

Tasel! Šibnem po nej pohľadom.

„Bude to takto. Vezmem si z každej pôvodnej svorky jedného jedinca. Toho najmocnejšieho. A ak sa moc posnažia, tak sa niekedy vrátia. Berte to odo mňa ako dar. A ty," obzrie sa ponad plece na mňa, „až použiješ svoju moc, staneš sa bohyňou. Tvoj vlk sa stratí. Nemôžeš mať všetko," uškrnie sa na mňa a potom sa len tak vyparí. Pohľadom behám po mieste, kde bol ešte pred chvíľou Modroočko, Tasel a bohyňa Matka. Obzriem sa do davu na miesto, kde stál ešte pred chvíľou Kai. 

Nie, nie, nie!

Moc v mojom vnútri sa začne cukať ako divoké zviera v zajatí. Chcem sa postaviť a spraviť pár krokov, no nohy ma zradia. A tak padnem do blata a s hrdelným revom vychádzajúcim z mojich úst jej prisahám, že som s ňou ešte neskončila. Jediné čo ma drží späť, je hrozba toho, že by som mohla prísť o kus seba samej. Nechcem skončiť ako temná bohyňa alebo Warrlin. Nechcem byť ako oni. Nie.

Kyren Wraith

Zrazu sa ocitli v akomsi jemu neznámom prostredí. Všade naokolo bol červený piesok, z ktorého vyrastali vysoké pokrútené paprade. Okrem papraďových stromov tam bolo jedno jazierko. Voda v ňom bola hnedá, čo nepôsobilo zrovna vábivo. Inak tam bolo pusto. Žiaden spev vtákov, či otravný bzukot múch. Iba namáhavé funenie troch vlčích alfov a fňukanie jedného vĺčaťa. 

Prvých niekoľko sekúnd hľadal pohľadom Tairu, načahoval sa po ich pute. Pred očami mal obraz ako sa do nej vlieva temnota. Presne vedel, v ktorom momente ňou prešiel aký pocit. Keď sa donútil sústrediť sa na situáciu, v ktorej sa ocitol, došlo mu, že ich bohyňa oddelila. Kam ich to vzala?

Robí si svoju súkromnú zbierku najmocnejších vlkov? pomyslel si Kyren, keď sa zadíval na Kaidena a Rhyona. Každý z nich skúmal okolie. Všetky ich zmyli boli napäté na maximum, nikto neprehovoril. Museli byť opatrní. Nevedeli čo sa bude diať ďalej.
Prečo tu nie je bohyňa? začudoval sa nad jej absenciou. Predsa by ich tam nenechala len tak.

Jeho myšlienka ešte ani nestihla doznieť, keď sa kus od nich začali víriť červené zrnká piesku. A keď sa sformovali do dvoch postáv, mal sa chuť rozosmiať aj napriek situácii, v ktorej sa ocitli.

Bohyňa Matka s prísnym výrazom v tvári, držala za ucho Siara, ako malé neposlušné vĺča. Vidieť temného v takej situácii a pozícii, bolo aspoň na malý moment odľahčujúce. Siar mal zaťaté zuby, spoza ktorých sa mu dralo bolestivé syčanie.

„Tak vás tu mám," pozrela sa každému jednému do očí, so spokojným úsmevom na perách. „To, že ešte stále existujú vlci všetkých pôvodných svoriek, som nevedela ani ja sama. Teda, konkrétne oheň a búrka boli pre mňa dávno mŕtve vetvy. Ale zrazu, hľa, koho to tu máme! Jeden ani nevedel kým je a druhý sa akýmsi zázrakom dokázal schovávať celé desaťročia. O tom či to bolo rozumné, sa porozprávame neskôr," sprísnel jej pohľad pri tom, ako sa zadívala na Rhyona.

„Povedz čo máš na srdci a nechaj nás ísť. Nespravili sme nič proti tebe. To temná bohyňa proti nám poštvala ľudí. Bez nej by o nás nevedeli. Chcela nás ovládnuť, zničiť. Museli sme..." nestihol dopovedať Kyren.

„Mlč!" utíšila ho zdvihnutím dlane. „Nepokúšaj ma. Nie ste tu za trest. Ešte mi budete ďakovať! Znova vám zachraňujem zadky!" vrešťala, až jej navrela nepekná žila na čele.

„Poďakujem ti, ak zbavíš moju družku toho temného svinstva a necháš nás žiť si svoje životy," snažil sa prehovoriť čo najkľudnejšie. Neustále si pri tom musel opakovať, že sa rozpráva s Matkou vlkov. Vedel, že tu existuje istá hranica, ktorú neradno prekročiť. Najradšej by jej však chňapol po krku a pod výhražkou smrti ju donútil oslobodiť Tairu. 

„Hm," uchechtla sa nad jeho slovami. „Tej temnoty sa zbavíte vy. Ak tvoja vlčica odolá a nepoužije tú silu, zostane sama sebou. Ale ak použije čo i len kúsoček, tak ju nezachráni nič. No o prežitie tvojho potomka sa postarať viem, neboj," vycerila naňho zuby v širokom úsmeve.

Z jej slov bol zmätený. Čo to povedala? A keď mu to konečne došlo, jeho srdce zaplavila radosť i žiaľ. Strach a hnev. Nevedel ako by sa mal cítiť. Ktorý z tých pocitov, ktoré sa v ňom v ten moment premieľali, by si mal vybrať. Nakoniec zhodnotil, že iba blafuje, aby neprišiel o rozum, pretože ak by jej uveril, zošalel by. 

„Skôr ako ma skúsiš napadnúť, si ma vypočujte. Všetci!" konečne pustila červené pulzujúce ucho Siara a postrčila ho dopredu. „Prvá vec, ktorú musíte pochopiť je, že som na vašej strane. Vždy som bola. Iba som nemala riešenie pre náš problém. Ale to, že ste tu, že vaša čistá krv nezanikla, je vaša záchrana pred temnotou."

A tak im vyrozprávala príbeh o dvoch sestrách, o ich živote, ich smrti a osude, ktorý si určili svojimi činmi. Ten príbeh zahŕňal aj temnotu.

Jeho ruky sa mierne roztriasli pri tom, ako zle by toto celé mohlo dopadnúť. Automaticky sa už po niekoľký raz načiahol po pute, no potom si uvedomil, že sem dosah nemá. Iba lenivo vrnelo kdesi v úzadí, uspaté samotnou bohyňou. Bol vďačný aspoň za to, že im ho nevzala úplne. Sľúbila mu ale, že ak by došlo k najhoršiemu, tak mu ho vezme. Aby jeho bolesť nebola tak veľká. On iba mlčal pri tom, ako si vo svojej hlave odmietal pripustiť taký koniec, o ktorom si práve samotná Matka myslela, že bude najpravdepodobnejší. Ostatne, sama Taira mala osud vo svojich rukách. Všetko to záležalo iba na nej. Na nič netušiacej Taire White.

---

Taira, neposer to!!!