Skroť si ma ✓

4. Mdloby

-- 4. --

Och, pri Matke, je mi tak horúco. Akoby ma niekto varil zaživa. Pokúsim sa otvoriť oči, no hneď ich aj zatvorím, pretože ma oslepí žiara ohňa.

„Prežije to Zira?" dostane sa k mojim ušiam chlapčenský hlas. Tasel, zacítim vo vzduchu jeho sladkú nevinnosť. Zacítim aj Merdith a jej starecký pach, miesiaci sa s vôňou byliniek. Potom však zacítim ešte jeden, mne až príliš známy pach.

„Zira?" ozve sa mužský hlas. Na chvíľu sa odmlčí. „Prežije. Je to tá najlepšia bojovníčka akú poznám. Teda, okrem mňa, samozrejme," odpovie mu ten jemne chrapľavý, nízko položený hlas. V nose sa mi usadí vôňa jarného vánku. Mojim telom sa rozleje ďalšia vlna horúčavy a akýsi pocit pokoja. Tá vôňa ma ukľudní a moje telo sa uvoľní.

Nespokojne zavrčím nad jeho odpoveďou, no hneď na to zakňučím ako malé vĺča.

„Nehýb sa," osloví ma, „musel som ťa trocha rozrezať, pretože sa ti rana začínala zaceľovať. Vybral som všetko čo som našiel. Teraz príde tá horšia časť." Jeho hlas je rovnako ukľudňujúci, ako jeho vôňa. Sústredím sa len na jeho prítomnosť, aby som tu nezačala pišťať ako malá. Môj dych je trhaný, nádychy pomalé a bolestivé.

„Teraz ťa priľahnem, nech sa moc necukáš. Skús zostať v kľude," povie a na moment sa odo mňa vzdiali. Potom na svojom tele zacítim tak veľkú ťažobu, že mám skoro až problém sa nadýchnuť. Vlastne, to mám i tak. Prečo ma nepridusiť ešte o trochu viac?

„Tasel, choď do postele. Toto nemusíš vidieť," ozve sa roztrasený hlas Merdit. „Na, do tohoto sa zakusni. Je v tom levanduľa," pichne mi čosi do papule, no ja neskusnem. Nemám silu na nič. Jediné čo zvládam, je sústrediť sa na naňho. Na jeho ukľudňujúcu vôňu. Vnímam len to a nič iné. Pred očami mám iba všade sa rozlievajúcu  temnotu. 

„Trocha to zabolí," šepne Merdit a do rany mi vtlačí čosi žeravé. Zaskučím, akoby ma z kože drali. Ťažoba na mojom tele zosilnie a môj skus tiež. Naozaj ma pália zaživa?! Vzduchom sa nesie dym a smrad spáleniny. Prednými labami mi šklbe od bolesti. Pri druhom zasyčaní rozžeraveného kovu a môjho mäsa, znova odpadnem.

°

V ústach cítim levanduľu. Niekoľkokrát odlepím jazyk od podnebia a zamľaskám. V papuli mám sucho, akoby som týždeň nepila. Oheň nachádzajúci sa kúsok odo mňa už je malý a tak nie je tak nepríjemný pre moje oči. Ležím na boku s nohami vystretými smerom k ohňu. Za mnou sa čosi zamrví. Niečo, čo hreje môj chrbát, ktorému sa nedostane toľko tepla z ohňa predo mnou. Všade je ticho a tma. Jediné svetlo poskytuje umierajúci oheň.

Môj chrbát náhle zahalí chlad. Znova párkrát zamľaskám a potom ma strasie.

„Musíš sa napiť," ozve sa zas ten mužský hlas.

Nebol to len sen? Naozaj je tu. Zavetrím, aby som sa presvedčila, no jediné čo cítim je spálenina. Ten smrad pohltil moje čuchové receptory. Vpil sa do nich a ani za nič nechce vyprchať. Spomeniem si na tú šialenú bolesť, no všetko to mám ako v hmle. Každá jedna spomienka od toho momentu ako som dopadla na zem v tej temnej uličke, je ako zo sna. Akoby sa to všetko ani nestalo.

Pri hlave sa mi ocitne miska plná čerstvej vody. Opatrne sa skúsim prevaliť z boku na brucho. Pri tom pohybe bolestivo zakňučím, ale podarí sa mi to. Čierna čižma zasunie misku medzi moje predné laby, aby som na ňu pohodlnejšie dočiahla. Okamžite sa napijem.

Och, bohyňa, to je príjemné. Spokojne zabručím a položím hlavu vedľa prázdnej misky. Zohne sa po ňu aby ju odniesol. Pričupený, s rukou na miske, sa na mňa zadíva. Strapatá hlava, modré oči, ostro rezaná sánka a prísny pohľad. Sklopím pohľad a on konečne vstane.