Skroť si ma

32. Oheň v srdci

Taira White

„Som Tasel," zafňuká vystrašené vĺča. Kolená sa mu rozklepú a oči zvlhnú.

„Nuž, milý Tasel, teraz ti niečo poviem. Vieš o tom, že ohnivého vlka nikto nevidel už... Vlastne, ani neviem ako dlho. Stratili sa ako prví," obkrúži malé rozklepané vĺča so Sarrenom po jeho boku, kým sa pred ním opäť zastaví. „Vyslal si do sveta svoju moc a to bola chyba, zlatíčko," zašepká nepríjemným hlasom. Potom pohodí hlavou a dá tak znamenie Sarrenovi.

S napätím očakávam, čo sa bude diať. Som ako na žeravých ihlách. Nechcem si to pokašľať a stratiť tak svoju príležitosť, no zároveň som pripravená na okamžitú akciu. Nedovolím, aby mu skrivili čo i len jeden vlások na hlave.

Sarren ale spraví zvláštnu vec. Malého Tasela odpúta. Všetky obruče aj s reťazami mu zloží z tela a nechá ho tam len tak stáť. Potom ustúpi o niekoľko krokov, ako keby mu dával k niečomu priestor.

„Tak sa predveď, maličký," ustúpi od neho aj tá temná suka.
Celý čas preskakujem pohľadom z jedného na druhého, z druhého na tretieho. Ak sa tu tá mrcha snaží naznačiť, že by toto vĺča malo niečo z génov ohnivého vlka, tak sa musela asi s konicou zraziť.

Tasel sa zdá byť ešte zmätenejší, ako ja.

Keď sa už dlhší čas nič nedeje, bohyňa stratí nervy a podíde ku mne. Zvyšky jej temnoty sa obmotajú okolo môjho krku. Podvihne mi ňou bradu dohora, aby mi ku krku mohla priložiť ostrie noža. Ja viem, že len blafuje. Lenže on to nevie. Chce ho vystrašiť a donútiť tak k poslušnosti. Mrknem naňho jednym okom, aby som ho uistila, že je všetko v poriadku. Pochopí tento môj pokus o upokojenie správne? Predsa len je to iba malé vystrašené vĺča.

Oči sa mu ešte väčšmi rozšíria. Nervózne prešľapuje z nohy na nohu.

Tasel

Malý Tasel do tej chvíle ani netušil, že existuje strach tak veľký, ako práve prežíval on. Myslel si, že ten najväčší strach už prežil, keď bol donútený utiecť do lesa a starkú nechať napospas svojmu osudu. Položila zaňho život.

V tento okamžik, ktorý sa práve odohrával, sa chcel ale vypariť. Jednoducho sa stratiť a zbaviť toho neutíchajúceho strachu, ktorý ho prenasledoval už od toho momentu, kedy sa svetom znova rozliala nekonečná tma.

-

Bol vo svojej komnate sám. Už spal, keď ho ten nepríjemný pocit prebudil. Otvoril oči a nevidel nič. Tej temnoty sa bál aj predtým. Ale vtedy pri sebe mal svoju starkú. Ibaže v ten moment tam bol sám. Spanikáril.

A potom, ako keby to nestačilo, sa ticho otvorili dvere a on zacítil pach tej nepríjemnej vlčice, ktorú nemal rád. Zrazu ho v tej tme schmatla za ruku a ťahala ho preč. Niečo pri tom vravela, no on, ochromený strachom, jej slová nevnímal. Ale aspoň sa bránil. Ťahal sa od nej preč. Nakoniec ju kusol a vtedy ju ktosi odstrčil. Sarren ho s ľahkosťou spacifikoval a prehodil si ho cez plece. V ten moment sa mu zahmlilo pred očami a zaliala ho neznesiteľná horúčava. V ten istý okamih dopadol tvrdo na zem.

Započul šepot hlasov. Chceli naňho niekoho zavolať? Ani nevedel ako, schmatol Taisie za sukňu a držal ju pevne, akoby na tom záležal jeho život a potom sa mu pred očami začalo trocha vyjasňovať. Konečne ju pustil.

Zbadal pred sebou tú zlú vlčicu, ako vráža do každého kusu nábytku. Ziapala pri tom ako zmyslov zbavená. Plamene oblizovali jej telo a hodovali na hebkej pokožke a mäse, pod zoškvarenými zvyškami jej šiat. Sarren už tam nebol. No to on nevnímal. Vnímal iba ten nekľudný vreštiaci plameň. Nie, to nechcel. Nemohol... Čo to spravil? Ako?