Skroť si ma

39. Matka

Taira White

Spomedzi oblakov prenikne svetelný lúč, ktorý dopadne tesne vedľa mňa. Malé červené a žlté iskričky  poletujú vzduchom a narážajú do seba. Zo zhluku týchto svetielok, sa postupne tvaruje postava. A v ten moment si uvedomím, že som to asi posrala. Celý čas som mala pocit, že si vyberám medzi tým, či zabijem temnú bohyňu, alebo zachovám akúsi rovnováhu tým, že ju nechám žiť. To by ale znamenalo, že by celý svet zničila. Tá možnosť naozaj neprichádzala v úvahu. Nemohla som to dovoliť! Lenže som pri tom zabudla na niekoho dôležitého. Na niekoho, kto si neželal, aby bola táto rovnováha narušená. Nepomyslela som na bohyňu Matku.

„Uch," zamračí sa bohyňa Matka, keď sa konečne zhmotní a jej topánky sa ocitnú v blate. Tmavé mračná nad nami sa rozostupujú jej svetlu. Konečne mi neprší do výhľadu.

„Och, nie je toto zlý čas na opaľovanie?" podvihne obočie, keď si ma akože konečne všimne. Snáď mi bude odpustené, že sa na tomto jej fóre nezasmejem. Nie, že by som chcela.

Omnoho radšej by som sa na ňu zamračila alebo aspoň zavrčala, no nič z toho momentálne nemôžem. Už len čakám, kedy mi do úst vlezie nejaký hnusný hmyz. Už dlhšie mám pocit, že si ani táto naša bohyňa, nezaslúži našu úctu.

„Vieš, neviem či ti mám zatlieskať, alebo ti ukázať môj hnev," spraví jeden krok ku mne. „Ale možno by si si prv mala zjesť, čo si si navarila," uškrnie sa a v ten moment by som bola prisahala, že sa cez jej tvár prevalil tieň zlosti. A že si dala záležať na tom, aby som to dobre videla. Počkať, čo že som si to podľa nej navarila? Prepadne ma chvíľkové zdesenie nad tým, čo sa to vlastne chystá spraviť.

Skôr než by som stihla hádať o čo ide, sa moje telo prehne ako luk. Cez ústa, oči a aj každý pór, sa do mňa leje temnota. Všetka temnota, ktorú som kedy vypustila ja alebo temná bohyňa. Čierne pásy sa nado mnou krútia a postupne sa strácajú v mojom vnútri. Je ich stále viac a viac. Celé telo ma pri tom páli. Z hrdla sa mi snažia predrať akési veľmi tlmené bolestné zvuky.

Kyren Wraith

Stále ležal v blate, neschopný akéhokoľvek pohybu. Mohol iba vrčať, čo mu bolo naozaj k ničomu. Potom sa jej telo prehlo a začala prichádzať temnota, ktorá sa v nej kúsok po kúsku strácala. V ten moment pocítil intenzívnu bolesť. Cez ich puto sa prelievalo jej utrpenie, ktoré sa s každým kúskom ďalšej temnoty iba stupňovalo. Z jeho hrdla sa ozvalo zakňučanie. Nedokázal to v sebe viac držať, tak aspoň dúfal, že časť z tej bolesti dokáže skrz puto prevziať na seba. Tá bezmocnosť ho trhala na kusy. To bol ten moment, kedy by prosil bohyňu Matku, aby to prestalo. Ibaže bohyňa sama bola strojcom toho, čo sa práve dialo. A tak zostali len prosby vyslané do prázdna.

A keď to po nekonečne dlhom čase prestalo, reťaze na Tairiných končatinách sa roztrhali a uvoľnili ju. Jej nohy sa zosunuli z dreveného trámu a ovisli po jeho bokoch. Prsty na rukách zostávali kŕčovito zaťaté do druhého kusu dreva. Hrudník sa jej dvíhal v divokom tempe, akoby sa doteraz nemohla až príliš dlho nadýchnuť. A možno aj nemohla.

Hlava jeho družky sa otočila na jednu stranu tak, aby ho videla. Pohľad do jej očí, bol ako pohľad do najhlbších a najtemnejších útrob zeme. Za tým pohľadom sa dala vidieť iba vlniaca sa temnota, ktorej bolo v jej vnútri zrazu až cezpríliš.

Och, ako sa len snažil byť silný. Vedel, že ona cíti jeho bezmocnosť a zúfalstvo rovnako, ako on jej bolesť. Toto vedomie ho zožieralo, pretože chcel, aby cítila pokoj a odhodlanie. A keď sa konečne donútil odvrátiť pohľad od svojej družky, mohla pocítiť zúrivosť a nekonečnú chuť po pomste, keď sa zadíval na bohyňu, ktorá sa zrovna obzerala po bojisku, ako keby niečo hľadala.