24. Bez puta

139 17 8
                                    

Strácam sa v tom temnom svinstve. Plávam nekonečnou záplavou bolesti, ktorá sa okolo mňa rozlieva.

Toto je presne ten moment, pre ktorý som tak zaryto odmietala vpustiť kohokoľvek do svojho života. Lenže tento parchant sa dokázal vplýžiť aj do môjho srdca. Nechcela som to... Predsa som vedela, ako to zakaždým dopadne. Áno, presne takto. Zrazená na kolená, topiaca sa v tej nekonečnej bolesti.

Moja vôľa bola zrejme príliš slabá. Nikdy som ho nemala nechať, aby si ma označil. Možno by to potom tak nebolelo. Možno by mi unikla jedna slza na oplakanie straty spriaznenej duše, ale to by bolo všetko. Určite by ma to nezlomilo.

Nemala som to dopustiť!

Najhoršie na tom ale je, že v mojom vnútri viem, že by to bolelo rovnako svinsky. Nikdy som si to nepriznala a nahlas nepriznám, no môj pohľad na Kyrena sa zmenil dávnejšie, ako by mi bolo za normálnych okolností milé. Či to bolo priateľstvo, alebo spriaznenosť našich duší? Mám pocit, že oboje. Jediné čo lámal, bola moje tvrdohlavá myseľ. Moje srdce dostal až príliš rýchlo. Srdce... je niečo, na čo sa nedá spoľahnúť.

„Vzdaj sa ho," šepne mi do ucha temnota. Lenivo sa o mňa obtiera a vpíja do seba moje slzy. „Vzdaj sa toho puta. Svojej spriaznenej duše. Zbavím ťa bolesti i citov k nemu. Vzdaj sa ho. Toto nie je láska. Je to iba bolesť. Vzdaj sa toho všetkého a bude to tak, ako si želáš. On bude žiť a ty zostaneš slobodná."

Síce viem, že sa jej nedá veriť, no práve mi ponúka nápravu mojich chýb. Všetko by mohlo byť preč. Čistý štít, ktorým by som mohla začať odznova. Bez neho. Ako bonus by som mohla občas prísť vynadať jeho živej tvári. Kde by mohol byť háčik? Presne tak to predsa malo byť. Bez spriaznenosti našich duší, mu znova nepodľahnem, však? Takto to chcem. Prečo je teda to rozhodnutie tak ťažké?

Stratím ho tak či tak. Ale s týmto rozhodnutím bude aspoň žiť.

To je to čo chcem.

Chcem, aby žil.

Áno, chcem to...

„Čo tým získaš ty?" opýtam sa tej hnusnej temnoty, vlniacej sa okolo mňa.

„Nič, len ma poteší, že zostaneš navždy sama. Koniec koncov, nepoteší to aj teba? A nie sme vlastne jedno?" Doplazí sa ku mne tichý vtieravý smiech.

Už si nie som tak istá tým, že chcem zostať navždy sama. Ale čím som si istá je, že ho chcem zachrániť. A možno som totálne zošalela, ale chcem to za každú cenu.

„Dobre, ak bude žiť, tak súhlasím," zatvorím oči a čakám, čo sa bude diať.

Cítim, ako sa temnota vpíja späť do mňa. Do môjho srdca, v ktorom sa začala miesto bolesti, rozlievať chvíľková nádej.

Bude žiť, opakujem si, tuho zatínajúc sánku.

Na povrch mojej mysle sa postupne začnú predierať spomienky naňho. Od nášho prvého stretnutia. Prvého vzájomného pohľadu do očí, blízkeho kontaktu našich tiel, našich pier. Pri každej jednej spomienke precítim aj pocit, ktorý som v ten moment zažila. Akonáhle ho opäť precítim, tak sa z môjho vnútra nadobro vymaže. Spomienky zostávajú, no pocity viažuce sa k nim, sú nadobro preč. Posledná spomienka je najintenzívnejšia, najbolestivejšia, pretože je to práve tá dnešná. Spomienka na jeho smrť a výbuch pocitov a citov, ktoré sa mnou prevalia a potom sa jednoducho vyparia, ako keby nikdy neexistovali. Zostáva obraz bez emócií. Pustý, chladný, šedivý.

A tak sa v jednej časti môjho vnútra, možno aj môjho srdca, ocitne prázdna diera, ktorú ešte pred chvíľou zapĺňal on. Do tohto momentu som si ani nebola vedomá toho, koľko z tohoto priestoru si stihol vydobiť.

Kyren Wraith

Kyren sa prebral vo svojej posteli. Divoko zažmurkal do ostrého svetla. Prvých pár sekúnd sa nevedel zorientovať v priestore. Lenže viac ako to, kde sa to ocitol, ho zarazilo niečo iné.

Pocit straty a všade sa rozpínajúceho prázdna. 

Niečo bolo zle. Ľavá strana hrudníka mu oťažela nekonečnou ničotou, ktorá ho ťažila a nechcela  nechať spraviť poriadny nádych. Bol ako paralizovaný. Niekoľkokrát zalapal po dychu, až sa prudko posadil a konečne zhlboka nasal vzduch do svojich zovretých pľúc.

„Pokoj, len lež," ozval sa ženský hlas. Prudko otočil hlavu, aby sa presvedčil o tom, kto to vedľa neho sedí na jeho posteli. Nebola to však tvár, ktorú by tam bol očakával. Lenže, koho tvár si myslel, že uvidí? Nevedel. Nebol si istý tým, kto by tam mal byť. Potreboval si nutne utriediť myšlienky a zistiť, čo sa stalo.

„Taisie..." podarilo sa mu priradiť meno k tej žene, ktorá ho až s príliš sladkým úsmevom hladila po vlasoch. Povzdychol si a premasíroval spánky. Hlava mu trešťala, brucho ho bolelo a koža na ňom ťahala.

-

Teplá mokrá handrička, starostlivo vyždímaná ešte starostlivejšou Taisie, pristála na jeho chrbte. Krúživým pohybom mu utierala napnutú pokožku medzi lopatkami. Jej ťahy viedli stále nižšie. Zaschnutá krv sa ho nechcela pustiť, no ona ju svojim vytrvalým šúchaním predsa len dokázala odstrániť.

Taisie cítila, že prišla jej šanca. Už z neho necítila pach tej protivnej vlčice. Nevedela čo sa stalo, no podstatné bolo to, že ho konečne môže získať pre seba. Však to bol jej cieľ, odkedy ho prvýkrát uvidela. Už vtedy si zaumienila, že bude jej. Predsa by si nevybral tú divokú, neokrôchanú vlčicu, vravela si vtedy.

Lenže on odolával. Jej návrhy ho nechávali chladným. Jej početné pokusy končili jeho odmietaním. Nezáležalo na tom, či mu šepkala sladké slová do ucha, alebo ho čakala nahá v jeho posteli. Nikdy sa jej ani nedotkol.

A tak zmenila svoju taktiku. Neuniklo jej ako sa Taira cuká a keď sa vyparila, naozaj ju to šokovalo. Naozaj bola tak hlúpa? Nevidela, čoho všetkého sa tak vzdáva? Veď, čo by za to dala Taisie? Ako by mohla uprednostniť naháňanie králikov po lese pred ním?

Preto, keď sa Taira ocitla uväznená v palácovej veži, rozhodla sa, že ju postrčí ešte trocha tým správnym smerom. Preč od Kyrena.

Ten večer sa pokúšala ukľudniť nervózneho Kyrena. Nakoniec sa jej ho podarilo objať. Nenápadne sa oňho poobtierala najviac, ako jej to situácia dovolila a potom šla zaniesť večeru tej strašnej divoške. S jeho pachom, na svojom tele.

Aké bolo jej zdesenie, keď z neho na druhý deň ucítila Tairu. Pop raňajkách, kedy jej mala chuť minimálne vydriapať oči, sa vyparila a on bol ešte zúrivejší, ako inokedy. Vedela, že sa k nemu nemôže priblížiť ani na krok. Každý sa ho bál.

Ale teraz sa vrátil. Bez jej pachu. Ležal nahý v posteli, celý od zaschnutej krvi a ona sa oňho chcela postarať. Ukázať mu, že práve ona je tá, ktorá od neho nikdy neodíde a môže s ňou rátať v každej situácii. Vždy sa oňho bude rada starať. Nikdy by ho od seba neodstrčila tak, ako to už toľkokrát spravila tá úbožiačka.

Bude jej. Teraz si tým už bola istá.

-

„Ako... ako som sa sem dostal?" nasucho prehltol.

Taisie stiahla svoju ruku s vlhkou handričkou z jeho chrbta a podala mu pohár vody.

Odtiahol ruky od svojej treštiacej hlavy a vzal si ponúkaný pohár. Všetok jeho obsah sa v ňom stratil a osviežil mu tak hrdlo.

„Neviem. Šla okolo tvojej komnaty, keď som zrazu zacítila tvoju prítomnosť. Ležal si tu celý krvavý a v bezvedomí," rozprávala mu popri tom, ako ždímala krvou nasiaknutú handričku v chladnúcej vode. „Postarám sa o teba, neboj," sladko zašepkala a zatlačila na jeho nahú hruď, aby si znova ľahol.

Nezadíval sa na ňu, ale na tú nepeknú čerstvú jazvu, ktorá mu zdobila brucho. Pekelne bolela a ťahala. Bez ďalších slov si ľahol. Nechal Taisie, nech sa oňho postará. Bolo mu to jedno. Jediné, čo ho zaujímalo bolo to, čo sa stalo. A pri tom ako sa snažil si spomenúť, znova zaspal.

--

Zachovali by ste sa ako Taira? Dá sa temnote veriť?  Hmm... 

Prosím o zanechanie názoru, pocitov či iných reakcií v podobe komentu alebo správy a určite nezabudnite kliknúť na hviezdičku :)

Ďakujem

Skroť si ma ✓Where stories live. Discover now