35. Stretnutie

117 15 2
                                    

Taira White

Druhý deň ráno nás temná bohyňa premiestni k ľuďom do tábora. Vo veľkom stane už má pripravené čalúnené kreslo a po jeho stranách dve klietky. Jedna pre mňa, druhá pre Tasela. Do ocele je tiež vmiesený melaontid. Samozrejme. To svinstvo je všade. Utlmí moc, potlačí pachy, po nadýchaní sa jeho prachu zatemní myseľ. Tá klietka by ale nebola až taká prekážka. Nie pre mňa. Ak mi dajú dole tie okovy. Keď to svinstvo nebudem mať priamo na pokožke, tak to pôjde ľavou zadnou.

Lenže nás šupne do klietok aj s okovami na tele. Doprašivéhozadku! Dobre, nevadí. Nie vždy sa podarí tá jednoduchšia varianta. Preto ich mám hneď niekoľko. A i tak je občas najlepšia čistá improvizácia.

„Moja pani," dokráča akýsi chlap do stanu a pokľakne pred temnou bohyňou. Ach, ten smrad. Prečo tak všetci smrdia? Možno preto používajú tie silné vône, z ktorých mi v prístavnom meste skoro urvalo nos. Pozornejšie sa zadívam na scénku odohrávajúcu sa vedľa mňa a zasmejem sa.

Oba pohľady sa stočia k mojej spútanej maličkosti.

„Mlč! Inak ťa predhodím vojakom ako posledné rozptýlenie pred bojom," zamračí sa na mňa temná mrcha. Chlap po mne skĺzne akýmsi nechutným pohľadom.

„Snáď nie sú tak hlúpi, aby nevedeli o tom, že do označenej samice nemajú nič strkať?" zasmejem sa znova.

„Je všetko pripravené?" odignoruje ma a otočí sa späť na chlapa pred ňou.

„Áno, je. Všetko ide podľa plánu," odpovie jej s pohľadom zaseknutým na mojej tvári. Mám snáď niečo medzi zubami? To by bolo naozaj trápne. Vycerím naňho zuby a divoko nimi zacvakám do prázdna.

„Pozor, kúšem," znova sa uchechtnem.

„Ty! Bola si to ty," podíde bližšie k mojej klietke. Prekvapene zaklipkám očami, netušiac o čom to hovorí.

Temná bohyňa sa postaví a so zamračeným pohľadom sa naňho zadíva.

„To teba som šupol do podzemia. Zdrhla si. A potom sa tam objavil ten druhý zver, ktorého sme rozstrieľali. Zabila si mojich chlapov a ukradla moje kone," prská na mňa pomedzi mreže, stále zvyšujúc hlas. Medzi obočím sa mu objaví neprirodzené množstvo vrások. Prisahala by som, že ich tam má aj desať. Jedna, druhá, tretia, štvrtá..., rátam ich, škúliac na spotené čelo.

„Kat! To je už jedno. Nechaj to tak. Potrebujeme ju. Zaistí nám víťazstvo," prehovorí kľudným hlasom bohyňa.

Kat. Tak ty si mi zabil Modroočka? Jeho ksicht si zapamätám.

Naše tváre sa nachádzajú len zopár centimetrov od seba. Ešte aj jeho dych páchne. Ten smrad nechce pohltiť ani melaontid. A že by som to zrovna teraz prijala. Našťastie je môj žalúdok prázdny.

„Odstúp od nej," znova naňho prehovorí bohyňa, ktorá už stojí po jeho boku.

Kat ešte párkrát zafuní kým sa spamätá a nadvihne jednu nohu do vzduchu, aby spravil krok vzad. A síce sa mi protiví dotknúť sa niečoho tak smradľavého ako je on, moja ruka vystrelí pomedzi mreže. Zároveň s tou mojou, vystrelí aj ruka temnej bohyne.

Na jeden úder srdca schmatnem ja Kata a bohyňa mňa. Toto bolo o chlp. Obruč na mojom zápästí sa mi zarýva bolestivo do pokožky. Reťaz sa obtiera o jednu z mreží. Byť o kúsok pomalšia, tak naňho nedočiahnem.

„Pusť ho!" rozkáže mi temná bohyňa. Ja ju však ignorujem. Jej zovretie zosilnie.

„To boli chlapi? Naozaj? Vieš o tom, že sa predo mnou jeden z nich pošťal od strachu? Máte vy ľudia vôbec gule?" divoko sa rozosmejem, čo je posledná kvapka pre oboch. Hlupáci.

Skroť si ma ✓Where stories live. Discover now