Skroť si ma ✓

51. Zahľadená do seba

Kyren Wraith

To čo videl ho trhalo na kusy. Cítil sa ako ten najväčší úbožiak, pretože si s Warrlinom nedokázal poradiť skôr, než prišla.

Už ho takmer mali, keď ten bastard použil melaontidový prach a nafúkal ho okolo seba. Z toho množstva, ktoré im udrelo do ňufákov odpadli do hlbokého spánku.

Kyren čakal nečestný boj, no s niečim takýmto naozaj nerátal. A keď sa zobudil, už tam stála.

Warrlinov pach miesiaci sa s tým jej ho zrážal na kolená. Pohľad na nich ho nútil besnieť ako divokú šelmu. Chvíľu aj dúfal, že by mohlo ísť iba o hru z Tairinej strany, no postupne ho toto presvedčenie opúšťalo. Počul všetko, čo jej šepkal do ucha. Videl jej úsmevy a blažený výraz tváre. To všetko malo patriť iba Kyrenovi. Každý jej pohľad, každý úsmev. Práve od nej bolo toto všetko tak vzácne.

-

Práve hľadel ma obrovskú žiarivú vlčicu stojacu v mesačnom svite, okolo ktorej sa vlnila temnota. Jej chápadlá okolo nej tancovali, vlnili sa, hladili ju. Warrlin stál v tme pred ňou. Z ruky mu vypadol pokrivený nôž.

„Tak v ďalšom živote, drahá." Rozpažil ruky, prijímajúc tak svoj osud. Taira ho prednými labami zhodila a pritlačila k zemi.

„Nedívaj sa," rozkázal Kyren malému Taselovi, no sám od divadla odohrávajúceho sa pred nimi nemohol odtrhnúť pohľad.

Taira Warrlinovi najprv milosrdne odtrhla hlavu. Nechela aby trpel. A hneď nato ho roztrhala na kusy. Od hlavy jej odlietali časti tela, ktoré vypľúvala okolo seba. Krv na jej srsti potáčala žiaru odrážajúceho sa mesačného svitu.

K jej nohám sa zleteli krkavce. Každý z nich si do zobáka vzal časť Warrlinovho tela a postupne vylietali z okna. Zdalo sa, že letia k mesiacu.

Posledný krkavec, Krorr, stál pred Tairou. Obaja v nemom súlade sklonili hlavy.

Temnota sa zavlnila a kúsok po kúsku sa oddeľovala do vlčice. Taira sa premenila a zmätene sa otáčala okolo vlastnej osi, snažiac sa pochopiť, čo sa to deje. Jej temnota ju opúšťala.

„Nie! Neber mi ju!" zakričala do okna k mesiacu, kade sa lenivo plazili preč čierne pásy. Zdalo sa, akoby nasledovali hejno čiernych vtákov. „Prosím, nechaj mi aspoň malý kúsok." Taira padla na kolená s hlavou v hlbokom záklone. Netušil, koho prosila. Mesiac? „Ovládla som ju, skrotila. Využil si ma! Nežiadam odmenu, nechcem nič, iba malý kúsok... Malý kúsok temnoty." Znela zúfalo.

„Taira," prehovoril k nej Kyren, snažiac sa ju dostať z agónie, ktorej nerozumel. Prečo by chcela temnotu, keď pre ňu tak trpela? „Taira," skúsil to hlasnejšie.

Otočila sa k nemu. Z očí jej šľahali blesky. Vstala a vyslobodila každého, okrem neho. Zdalo sa, ako keby sa v Kaidenovom objatí trocha uvoľnila a pri malom Taselovi sa dokonca dokázala usmiať.

Akonáhle osameli, prešla konečne k nemu. Stála tam, prepaľovala ho pohľadom a mlčala.

„Taira." Musel zatvoriť oči, aby sa ovládol, keď z nej ucítil Warrlinov pach.

„Vždy som si vravela, že môžem veriť iba sebe. Držala som sa toho toľko rokov. Lenže potom si prišiel ty." Znela znechutene a jej pohľad pôsobil rovnako. „Vždy som sa snažila držať si každého prašivého čokla od tela, pretože viem, ako bolí strata." Pristúpila k nemu bližšie a aj keď s tým bojovala, videl ako nasáva jeho pach. Zamračila sa. „Ty si sa mi zaryl hlboko pod kožu, aby si mi doprial bolesť zo straty. Tebe som verila, aby si mi dal pocítiť zradu."

„Nie, to nie..."

„Mlč! Bála som sa, že ťa znova stratím! Lenže teraz by mi ťa nemal kto vrátiť, vieš? Osud ma iba využil na skrotenie temnoty a bohyne sú mŕtve! Ibaže ten strach prebila práve tvoja zrada," sasyčala mu do ucha. 

Jej blízkosť a nemožnosť dotknúť sa jej, ho ubíjala. Po slovách, ktoré sa do neho zabodávali ako čepele vrhacích nožov, sa cez neho preliala zlosť.

„Nie, ty mlč! Vidíš iba seba, Taira. Ja som ťa chránil!"

„A nakoniec som musela ja zachrániť vás," zasmiala sa takým spôsobom, že mal sto chutí ňou tresnúť o stenu, zovrieť jej hrdlo a potom... Ďalej sa jeho myšlienky uberali iným smerom ako si želal.

„Nie som neomylný, priznávam! Ale nech je to akokoľvek, konal by som rovnako. Tu už nešlo iba teba." Posledné slová precedil cez zaťaté zuby, akoby ich nechcel vysloviť.

„A o koho?" Stála v jeho tesnej blízkosti, že sa skoro dotýkali. Skúmala ho pohľadom, nechápajúc o čom to hovorí.

„Si tak zahľadená do seba, že to necítiš? Prahneš po odpornej temnote a pritom ..." posledné slová prehltol, neveriacky sa uchechtol a pokrútil hlavou, ako keby čakal, že na to príde sama.

„O čom to hovoríš?" prekonala posledné centimetre a pritlačila ho ku stene.

„Odpútaj ma."

Hodnú chvíľu si hľadeli do očí s takou intenzitou, až vzduch okolo nich praskal.

„Odpútaj ma, Taira." Nešlo o prosbu, ale o príkaz. Nepáčila sa mu pozícia, v ktorej sa nachádzal a jeho trpezlivosť balansovala na okraji príčetnosti.

So zlostným zavrčaním ho odpútala, no len čo ho osobodila, ich role sa vymenili. Teraz ju o stenu prišpendlil on presne tak, ako si to pred chvíľou predstavoval. 

„Samozrejme, blafoval si. Čo by som aj mohla čakať od takého..."

„Si tehotná!" umlčal ju konečne slovami, ktoré naozaj nečakala. Udrel dlaňou o stenu vedľa jej hlavy, vypúšťajúc pri tom z úst tiché nadávky. Chcel, aby na to prišla sama, aby si to uvedomila. Zaujímalo ho, ako by zareagovala. Teraz však ani nežmurkla. Zadržiavala dych a tupo civela skrz jeho oči stratená v myšlienkach.