Skroť si ma

6. Staré chodníčky

-- 6. --

Vlastne, čo to tu riešim? Kto vravel, že musí ísť o férový boj? I keď som ako dvojnožec nebojovala už poriadne dlho, viem, že niečo také sa len tak nezabudne. Hlavne ak sa fantázii medze nekladú. A ja viem byť sakra kreatívna! Na mojej tvári sa objaví úškrn vraha. Tak poď, zlatko, divoko zakmitám obočím.

Nečakám kým sa rozkýve. Stratím sa v čiernom oblaku. S ďalším úderom srdca sa objavím tesne pred jeho veľkým nemotorným telom. V ruke už zviera svoj nôž. Ja som ale rýchlejšia a využívam tak moment prekvapenia. Akonáhle sa pred ním objavím, vrazím mu svoju dýku rovno pod bradu. Poriadne ňou zakrútim a nezabúdam sa pri tom šialene usmievať. S očami otvorenými dokorán sledujem jeho tmavú krv stekajúcu po mojom zápästí. Stečie až k môjmu predlaktiu, kde sa na malý moment vráti ku svojmu majiteľovi, aby sa mu poprepletala pomedzi prsty, ktorými ma zviera. Zovretie pomaly povoľuje, až mu ruka klesne k ochabnutému telu. Pri tom pohybe spraví jednu čiaru červených fŕkancov na zemi vedľa neho.

Voľnou rukou si pridržím ťažké telo tak, aby som mohla vytiahnúť lepkavú dýku z jeho hlavy. Hneď potom mu pomôžem jedným kopancom k zemi. Len tak. Pre efekt.

Tak nejak očakávam, že sa okolo mňa zhlukne banda blcháčov čo mi pôjde po krku. Nie, ja v to dúfam.

Toto sa mi páči. Je to tak iné. Cítiť ich krv na holej pokožke a nie v papuli.

Lenže, aké to sklamanie, keď sa okolo mňa rozprestiera prázdnota. Celé námestie sa vyprázdnilo.

„Zbabelci!" vyšteknem do priestoru. Jednou rukou sa popadnem za brucho a tou druhou, celou od krvi, si prejdem po tvári a rozosmejem sa.

Potom sa stratím...

°

Objavím sa kdesi... neviem kde. Moc som nerozmýšľala nad tým, kam by som sa chcela dostať. Nemám žiadne miesta kam by som sa mohla vracať. Teda, jedno už mám.
K malému Taselovi sa ešte vrátim. Raz. Dúfam, že mi odpustí môj náhly odchod bez rozlúčky.

Okolitá krajina je tu iná. Skôr skalnatá ako zalesnená. Mierne vyprahnutá i keď s chladivým vánkom. Za horizontom počuť zvuky. Vykuknem spoza jednej zo skál, aby som preskúmala situáciu a okolie.

Neviem, čo ma viedlo k tomu, aby som sa ocitla zrovna tu, ale nejaký význam to zrejme bude mať.

Obrovské hradby tiahnuce sa do nekonečna a za nimi obrovské mesto s akýmsi palácom. Hm, tu by sa dalo dobre stratiť, pomyslím si. Možno by som si tu mohla trocha zašpásovať a nájsť pár zloduchov, ktorím by som mohla podrezať krky. Alebo proste len niekoho, kto by sa mi znepáčil. Nie je to vlastne jedno?

Premiestním sa za obrovské hradby, na strechu jedného z domov. Celá od zaschnutej krvi sa krčím za komínom a sledujem rušnú ulicu. Po chvíli sa zadívam do diaľky na ten palác. Príde mi povedomý. Možno som tu už kedysi bola. Ak aj áno, vôbec si to nepamätám.

Ani nie do hodiny sa ocitám uprostred krčmovej bitky. Zrejme som ju rozpútala ja a ten pach krvi iného vlka na mne. Neviem. Môžem len hádať. Krčmové bitky majú niečo do seba. Lámať o mohutné chrbty drevené stoličky, trieskať si hlinené krígle o hlavy... Čo je lepšie?

„Taira?" osloví ma akýsi copatý čokel stojaci vo dverách. Teda, som tu jediná žena a to meno už som počula, takže... áno, oslovil mňa. Otočím sa naňho zrovna keď sa po mne rozbehne jeden z miestnych štamgastov. Bez toho aby som sa naňho otočila, vystriem ruku s nožom do strany a bodnem ho do ramena. Nie, zatiaľ som tu nikoho nezabila.

„Vrátila si sa? Teda... Kyren sa netváril, že by si..."

„Pozri, neviem kto si, ale podľa všetkého som sa ocitla na zlom miest. Takže..." skočím mu do reči a hneď na to sa znova vyparím.