2. Návšteva

279 29 3
                                    

-- 2. --

Stará vlčica, ktorá klesla na samé dno svorky, so starosťou v očiach vyzerala svojho vnúčika, ktorý sa stále nevrátil z lesa. Bol jediný, kto jej zostal. Mala iba jeho. Odkedy kráľovstvo padlo, mali sa v ich mestečku a teraz opäť v ich svorke, snáď ešte horšie. Vyslobodenie spod nadvlády kráľa a kráľovnej, ani zahnanie nekonečnej temnoty, neprinieslo lepšie časy. V každej bývalej svorke teraz prebiehali nekonečné boje o post dominantného samca. Po toľkých rokoch sa však nenašiel nikto, kto by chcel vládnuť svorke pre jej blaho. Každý sa naučil žiť len pre seba a myslieť iba na svoje blaho. Ostatne, niekoľko desaťročí tí vlci nevideli nič iné. Vyrastali v tom a tak sa tak teraz správali. Nevedeli ako sa starať o svorku. Netušili ako svorky naozaj fungujú... ako fungovali kedysi. Čím ďalej od bývalého hlavného mesta sa jednotlivé svorky nachádzali, tým horšie to bolo.

Svorka Divoké srdcia, v ktorej žila stará vlčica Merdit čakajúca na svojho vnúčika, bola veľmi ďaleko. Síce uprostred divočiny, no v srdciach už dávno mimo nej. Nikto si tu nevážil múdrosť starej vlčice. Každý ju mal za otvravnú spodinu. Len ďalší hladný krk. Smradľavá omega, ktorej už hlava dobre neslúži. Keby len vedeli koľko múdrosti by im mohla dať.

Trasľavou rukou, pridŕžajúc sa paličky, vykúkala z malej chajdy. Už bola tma. V hrdle jej navrela obrovská guča v akomsi tušení, že sa niečo stalo. Opatrne oprela paličku o rozlámané dvere, zavesila lampáš na kovový stojan pri zárubni a premenila sa. Jej hnedý vlk mal vekom prešedivelú masku. Karamelovo hnedé telo sa na špičke jej chvosta menilo na čierne. Bolo to neobvyklé sfarbenie, pretože vlci tu mali len rôzne odtiene hnedej. Vo svojej vlčej podobe nabrala o kúsok viac síl a tak sa vybrala k lesu.

Ocitla sa na konci ich skromného pozemku. Z tmavého, nocou zahaleného lesa, na ňu zažiarili dve jasne oranžové oči. Prvé čo ju zarazilo bolo ako vysoko sa vznášajú. Zavetrila a okrem pachu neznámeho vlka zacítila aj pach svojho vnúčika. Bolo tu však aj čosi iné. Krv a čerstvé mäso. Jej žalúdok na malý moment zaprotestoval, pretože sa jej v hlave nezmyselne vynoril obraz kombinácie pachu jej vnúčika a čerstvej krvi. Nie, myšlienku na jeho mŕtve telíčko rýchlo zahnala, i keď ten hrozivý vlk sa jej nepozdával. I tak tušila, že len zbytočne panikári a jej chlapček je v poriadku. Biely vlk s čiernym pásom srsti ťahajúcim sa mu od ňufáku a strácajúcim sa kdesi za jeho ušami. S jeho svietivými očami sa konečne vynoril z lesa. Odhalil sa v celej svojej majestátnosti. V papuli držal srnčiu nohu a okolo jeho nôh sa mu motal on. Jej vnúčik Tasel. Druhý infarktový stav jej priviedol nadprirodzene veľký krkavec, ktorý sa zniesol ponad jej hravé vnúča. Nezdrapil ho a neodniesol do neznáma. Tasel po ňom hravo chňapol a s vrtiacim chvostíkom zavrčal.

Malé vĺča si konečne všimlo svoju starú mamu a rozbehlo sa k nej. Hlavu malo celú zašpinenú od krvi. Merdit bola zmätená tým, čo práve videla a čo vidí. Vlk pred ňou bola priam neprirodzene pokojná vlčica. Hodila jej kus mäsa k nohám a jemne sklonila hlavu aby tak dala najavo, že im od nej nič nehrozí. Doniesla im potravu. Nasýtila večne škvŕkajúce bruško jej malého Tasela.

Merdit si odfrkla a otočila sa jej chrbtom. Biely vlk v ich končinách, v ich svete... Nie, to neveští nič dobré, pomyslela si. Napadlo jej či nejde o mesačného vlka, ale čo by robil v týchto končinách? Navyše, nebol čisto biely.
Malý Tasel hrajúci sa s kusom srnčej nohy pustil chladnúcu kožu a rozbehol sa za starou mamou. Biela vlčica sa zahnala po otravnom krkavcovi, ktorý jej lietal nad hlavou a vzala kus mäsa opäť do papule. Pomalým krokom sa vydala za nimi, do ich skromného príbytku.

°°

Taira

Pred malou drevenou chajdou sa premením, aby som im ju mojim mohutným telom nezdemolovala. So srnčím stehnom pod pazuchou vojdem dnu. Starena už má na stole starý prútený košík so šitíčkom. Práve si navlieka ihlu, zatiaľ čo si malý chlapec vyzlieka nohavice a tričko.

Skroť si ma ✓Where stories live. Discover now