11. Krvavá štrikovačka

181 21 1
                                    

Nožom sa mi podarí vypáčiť okno. Mäkké drevo okenného rámu trocha zapraská. Pre istotu sa prikrčím. No, toto bolo trocha hlasnejšie, ako som si predstavovala. V už väčšej tichosti sa presuniem dnu. Spravím niekoľko krokov ku dverám, keď započujem tiché zašuchotanie. Zastavím sa uprostred kroku a pomaly sa otočím.

V posteli leží polonahý chlap. Presne ten chlap, ktorý sa tu pred chvíľou zvalil k zemi. Neveriacky civím na jeho až priveľmi živé telo, mrviace sa v posteli. Pretrie si tvár dlaňami a otvorí oči. Nezdá sa, že by som ho prekvapila.

„Ty si nová?" pokrčí nosom, nasávajúc môj pach.

Sakra! Nesmie ma spoznať. Siahnem po mojich vrhacích nožoch. Aj by som jednala rýchlejšie, keby som rátala s tým, že na mňa vytiahne tú železnú zbraň, z ktorej sa ozývajú rany a stúpa dym. Už som okúsila ako približne to čudo v jeho ruke funguje.

Troška nervóznejšie sa zasmejem. Prejdem k stolu, o ktorý sa opriem. „Poslali ti ma ako darček. Prečo sa trocha nepohrať pred tým, ako ma zabiješ?" mrknem naňho rozopínajúc si vestu, v ktorej mám poschovávanú väčšinu mojich zbraní. Dúfam, že to zaberie. Musím ho dostať čo najďalej od tej prekliatej veci. Dávajúc pozor na to, aby mi odnikadiaľ nič nevypadlo, ukladám vestu vedľa seba na stôl. Všetky nože našťastie zostali na mieste. Vyslobodzujúc sa z čižiem, sa zbavujem aj zbytku hornej časti oblečenia.

Len poď, ty tupá hlava. Presvedčím ťa o tom, že ma chceš a potom ťa vykuchám zaživa, vábim ho ukazovákom k sebe. Mám chuť sa tak poriadne schuti zasmiať, pretože ten kretén odkladá svoju zbraň na posteľ a ide ku mne. Blbec.

Lenže to, čo sa práve deje... Pozriem sa do okna na svoj odraz. Tiene na mojom tele tancujú, zahaľujúc všetko podstatné. Znova sa zadívam naňho, ako sa ku mne približuje so šialeným úškrnom na tvári. Zachovávajúc si svoju zvodnú masku, sa v mojom vnútri rútim kamsi...
Bola som to ja. To uvedomenie je horšie, ako keby ma tu na mieste zabil. Nie, ja by som nikdy nič také nedopustila. Nikdy nezájdem ďalej. Už teraz je pár detailov inak, ako som to videla zo strechy. Lem nohavíc stále pevne obopína moje bedrá.
Len ho proste... nechám, aby sa so mnou pohral. Nie, zabijem! Hádam sa sama so sebou. S tým odporným kúskom v mojom vnútri, ktorý som si tak ochotne privlastnila, nevediac čo činím.

Jeho ruky sa ma začnú dotýkať a ja zatváram oči. Zvádzajúc vnútorný boj sama so sebou, sa zapriem jednou rukou o stôl za mnou.

Túžim len po tom -nechem to- aby sa ma zmocnil -nechcem to- a pretiahol ma -nechcem to- ako poslednú chuderu.

Nie!

Prudko otvorím oči a zvierajúc malý vrhací nôž, ktorý som nahmatala v mojom oblečení, mu ho zabáram do hrdla. Otvorí ústa, zalapá po dychu. Nakoniec sa jeho telo, s príjemným bublavým zachrčaním, zvezie k zemi.

Fuj! Doriti! Popadám dych z toho, čo sa práve skoro stalo. Rýchlo sa oblečiem. Musím sa toho svinstva vo mne zbaviť, inak sa so mnou bude pohrávať. Kruto sa zahrá s mojou mysľou i mojim telom. Cítim, že to čoraz viac silnie a raz nastane ten čas, kedy to už nedokážem zahnať. Lenže ako? Ako? Ako! Nervózne tresknem do toho prekliateho stola.

Vytiahnem svojho verného pomocníka z krku toho blbca a čepeľ utriem do jeho nohavíc. Potom prejdem k posteli, na ktorej zostala ležať tá zvláštna zbraň. Opatrne ju chytím do rúk. Trocha ju v nich poťažkám. Je to naozaj ťažká vecička. 

Príde mi to celkom nepraktické. Pomerne veľké, ťažké a hlučné. Nič pre mňa. Toto je niečo pre také tupé hlavy, ktoré proste len bezhlavo vraždia. Je im jedno kto ich pri tom uvidí. Hlavne im je jedno koho zabijú. Nemajú žiadne spôsoby. Kde sa to tu vôbec vzalo? Odhodím to čudo späť na posteľ. Možno na to prídem ešte dnes. Kto vie, čo všetko tu ešte objavím.

Skroť si ma ✓Where stories live. Discover now