Skroť si ma

3. Zranená

Venujem Anelie300 a AlbertinaCasarova pretože ste v tom stále s Tairou ;)) A ja vám za ňu aj za seba ďakujem :)

-- 3. --

Aj napriek môjmu vnútornemu presvedčeniu, že sa nebudem starať do cudzích vecí a malého Tasela ponechám svojmu osudu, sa celý deň potĺkam okolo mestečka. Viem, že som mu sľúbila, že ho naučím loviť, no svojim sľubom si už nie som tak úplne istá. Nechcem aby mi ten malý drobec prirástol k srdcu. Nechcem sa oňho strachovať. Nesmie mi na ňom záležať. Ale aj za ten krátky čas si naňho od rána spomeniem už minimálne piaty raz. Keď mi do mysle nevplávajú jeho veľké zelené oči, tak sa tam objavia tie podmanivé modré, ktoré mi nedajú spávať. Už ma nedokáže ukľudniť ani zabíjanie zvery. Som nervózna a to poriadne!

A tak sa túlam okolo toho prekliateho mestečka a pozorujem, načúvam dianiu v ňom.

Už som mala tú česť vidieť ich alfu. Je to taký veľký zlostný vlk, ktorý sa snaží mať všetko pod kontrolou. Stará sa hlavne o svoje blaho a plné brucho. A pritom je to taký niktoš so škaredým pohľadom aj ksichtom. Odhadujem, že by mi mohol siahať tak po čumák. Vlci čo sa okolo neho motajú, by mu však konkurovať nemohli.

Podvečer sa do lesa vyberie päť vlkov. Idú loviť. Mám neuveriteľnú chuť vbehnúť medzi nich a trocha s nimi pozametať, ale tentokrát sa ovládnem, pretože chcem vedieť čo sa bude diať s úlovkom.

Po dvoch hodinách sa vracajú s jednym diviakom a dvoma srnami. Nie len že mi to trvalo smiešne dlhý čas, ale ono sú to ešte k tomu aj totálne polená. Veď s takou korisťou nenasýtia ani tretinu svorky! Diviaka si celého berie ich alfa a dve srny skončia rozporcované na príliš malé časti. Nenazvala by som to ani jednohubkou. Sú to drobky dobré tak na zašpinenie chrupu. Štyri ženy si naplnia plátené vaky týmito drobkami a chodia od domu k domu. Taselova chajda je až posledná na trase jednej zo žien, ktorej vo vreci zostali už len tri kopytá. Žena im dve z nich hodí do dverí a odchádza.

Prečo by niekto chcel vyhladovať vlastnú svorku?

Prejdem bližšie k chajde, v ktorej býva malé okaté vĺča. Vo dverách si všimnem starú vlčicu Merdit. Keď sa naše pohľady stretnú, len pokrúti hlavou zo strany na stranu. Malé vĺča nikde nevidno a ja pochopím. Nechce aby som ich viac navštevovala. Nechce aby som trávila čas s jej vnukom. Veď som ani nechcela. A i tak som tu. Prečo? A prečo cítim akýsi ťaživý pocit z toho odmietnutia? Už navždy budem sama. Predsa som to chcela. Nemám sa čo sťažovať.

Z koruny stromu sa znesie veľký krkavec. Preletí mi tesne nad hlavou, akoby sa mi chcel pripomenúť a utešiť ma svojou prítomnosťou. Alebo sa mi na ňu vysrať. Občas mám pocit, že mi ten prašivý potkan číta myšlienky. Bohužiaľ jeho spoločnosť zrejme nebude to, čo by som potrebovala. 

Znova cez les obehnem mestečko. Nájdem si jedno vyvýšené miesto, odkiaľ dobre vidno na malé námestie, na ktorom sa nachádza krčma, dva obchody, spoločenský dom a malý chrám, zasvätený našej bohyni Matke všetkých vlkov. Hneď prvý dom na kraji tohto námestia patrí alfovi. Niekoľko desiatok metrov odo mňa zbadám útlejšieho vlka, ako sa zakráda z lesa. V tlame drží ochabnuté telo králika. Zdá sa byť vystrašený. Keď sa dostane na okraj dediny, doslova sa plazí v tieňoch.

Ďalšie diane má rýchly spád. V jednej z uličiek ide akýsi vyššie postavený vlk. Zjavne lepšie živený a o čosi vyšší. Nejaký alfov posluhovač, povedala by som. Zavetrí a okamžite nájde rozklepaného vlka v tieňoch. Svojim telom ho narazí o stenu. Ihneď na to mu vyrve malé králičie telo z papule. Lenže to mu nestačí. Toho chudáka schmatne za kožu na krku a zametá s ním ulicu. Občas s ním pri tom schválne vrazí do kamennej steny.