One More Time

16.

Sedím na zadnom sedadle auta a pozerám na operadlo spolujazdca. Chcem plakať, kričať, niečo rozbiť, no nezmôžem sa na nič. V tomto momente necítim nič. Zlosť, úzkosť, smútok. Je to zvláštny pocit, ešte nikdy predtým som ho nemala. 

V aute vládne ticho, prerušujú ho iba občasné povzdychy trpiaceho Sama.

Dean šliape na plyn ako najviac vie, snaží sa nás dostať do nemocnice, ktorá tu kedysi stála. Je to naša jediná šanca.

Zapriem sa rukami do predného sedadla, nadýchnem sa a stisnem viečka k sebe. Musíš sa spamätať, Sam ťa teraz potrebuje.

Odrazím sa rukami a pootočím sa k Samovi. Nevyzerá o nič lepšie ako v tej rozbitej budove. Snažím sa spomenúť si čo ma učila Lea alebo mama, no nič ma nenapadá ako keby ma nikdy nič naučila a apokalypsa len teraz začala.

,,Dopekla!" zahromží Dean a dupne na brzdu. Pred nami sa týči stará budova nemocnice, ktorá už ma čosi za sebou. Okná sú všetky porozbíjané, kde tu je cez ne pribitá drevená doska, omietka je celkom popraskaná.

,,Tu veľmi dlho nikto nebol," okomentuje sucho Phill a zakloní hlavu dozadu.

,,Nemôžme sa vrátiť a iná možnosť tu nie je. Dvojdňovú cestu Sam nezvládne!" povie Dean namosúrene a buchne do volantu.

,,Je tu ešte druhá možnosť," vyslovím bez rozmýšľania.

Dean sa na mňa otočí. ,,Akú? Mám ísť späť k tej vrahyni?"

Nepozriem na neho, nemám náladu na vtipy a už vôbec nie o nej. Môj nápad je hlúpy, ale nemáme moc na výber. ,,Dan má veľa skrýš, nie? Ak nejakú poznáš, mohli by sme ísť tam. Dan si tam určite poschovával nejaké lieky a obväzy."

Dean na mňa pozerá ako keby ma videl prvýkrát v živote, no nenamieta. Zaradí spiatočku a už sa rútime naspäť. Udivuje ma, že ho to nenapadlo skôr ako mňa, no asi je rovnako tak v strese. A je pravda, že ako sám povedal, Dan je profík v skrývaní. Narovnám sa na sedačke a vzdychnem si. Som prekvapená, že v tejto situácii ma vôbec niečo napadlo, no radšej budem vymýšľať takéto plány ako sa zamýšľať nad nedávnymi udalosťami. K tým sa vrátim neskôr, keď budem mať čas smútiť.

Sam má stále zatvorené oči, čelo vraští od bolesti a hlava mu padá na stranu na Thomasove rameno. Ten mu jednou rukou tlačí na ranu aj keď to v tejto chvíli už nie je potrebné, pretože krvácanie sme zastavili už dávno. Skôr to pomáha samotnému Thomasovi ako Samovi.

Chytím Sama za ruku a dúfam, že Dean vie kde sa nachádza najbližšia skrýš a čoskoro budeme vedieť Samovi pomôcť. Myseľ mi stále ubieha k jeho zrade, no niekde v hĺbke srdca si ho obhajujem tým, že nevedel o čo v skutočnosti Ruth ide a aká je.

Ani sa nenazdám a Dean zastavuje auto. Vystúpim pred starou ošarpanou budovou z červenej tehly.  Medzi ostatnými sivymi budovami len tak svieti, nepripadá mi to ako veľmi dobrá tajná skrýš, no Deanovi dôverujem a v tomto nemám ani moc na výber.

Dean ukáže na auto a Thomas s Phillom už aj ťahajú Sama von. Bez slova vojdeme do budovy. Prekvapí ma, že je celkom prázdna. Možno bola opustená už pred tým ako sa všetko zomlelo alebo ju len vykradli. Pohybujeme sa stále rovno po chodbe s bielou omietkou, ktorá sa pomaly ale isto lúpe. Nemyslím si, že bude dlho trvať kým zlezie celá. Každá z izieb je úplne prázdna, čo iba pridáva k mojej teórii o tom, že bola prázdna už pred apokalypsou.

Vojdeme do poslednej z miestností. Dean prejde na jej koniec a zatlačí kus steny dnu. Pozerám na neho ako teľa na nové vráta. V tom sa časť steny posunie a odhalí malú chodbu.