One More Time

9.

Dean presunie pohľad na palubovú dosku, akoby uvažoval, či som to myslela úprimne a vráti pohľad späť na cestu. Spravím tak aj ja. Hlavou mi víria myšlienky, nechcú sa ukľudniť. Nerozumiem, prečo sa ma na to pýtal. Načo to potrebuje vedieť? Čo sa chystá urobiť? Zahŕňa to ten jeho plán, o ktorom hovorí?

Zhrozene sa na neho otočím, keď si to uvedomím. „Čo sa chystáš urobiť?"

Pokrčí spodnú peru. „Bude to v poriadku."

„Čo?" narovnám sa. „Čo bude v poriadku?"

„Neboj sa."

„Čoho sa nemám báť?!" zvýšim hlas. „Dean, desíš ma."

Poobzerá sa. Očami prejde po každom aute, ktoré nás obkolesuje a stisne volant pevnejšie. Mám chuť naozaj z toho auta vyskočiť, aj keď to znamená istú smrť, no neviem čo mám čakať od Deana a v tejto chvíli neviem, čoho sa bojím viac.

„Poriadne sa drž!" rozkáže mi a skôr než stihnem čokoľvek povedať, strhne volant do strany. Narazíme bokom auta do boku toho napravo. Náraz ma prekvapí. Vykríknem.

Chlapík vo vedľajšom aute na nás nechápavo a zároveň prekvapene pozerá. Dean neváha ani minútu a stočí volant do druhej strany. Vydesene hľadím na šoférov a sama nedokážem pochopiť, čo sa to deje.

Auto pred nami, v ktorom sa vezie Ruth so Samom spomalí, Deana to ale ani nenapadne. Predok nášho auta sa nebezpečne približuje k zadku toho ich. Iba trocha ťukneme, Ruthin chlap za volantom pridá. Dean okamžite dupne na brzdu. Auto za nami je okamžite v našom zadku. Hodí ma dopredu a pás ma nebezpečne priškrtí a hodí späť o operadlo, to už ale Dean pridáva plyn a vráža do áut po našich dvoch stranách. Nestíham spracovať čo sa to deje. Hádže ma zo strany na stranu, chvíľku mám problém sa nadýchnuť. Dean stále vráža do áut, nič iné ho nezaujíma. Je tak sústredený, že si ani nevšimne trieštiace sa sklo z okien, časti z kapoty, či z kufra. Po tomto aute toho teda neostane.

Všimnem si Ruth ako sa otáča z predného sedadla, niečo vykrikuje a Sama, ktorý sa snaží kričať naspäť, no zrejme mu to nevychádza. Ruth vytiahne zrejme mobil a priloží si ho k uchu. Nevedela som, že tu mobily normálne fungujú. Väčšina totiž to nechytá signál. Muž vo vedľajšom aute vytiahne mobil tiež. Chvíľku len prikyvuje, potom ho zloží, načiahne sa a stiahne okno, ktoré už na tom tiež nie je najlepšie. V ruke mu v tej chvíli zbadám zbraň.

„Dean!" zvresknem v momente a rukou hmatám po ruksaku, ktorý som hodila na zadné sedadlo. Mala by som tam mať zbraň od Derecka. Prečo som si ju ja hlúpa nechala práve tam!

Dean zámerne spomaľuje a zrýchľuje, aby sa vyhol presnému smeru guľky. Mne sa zatiaľ podarí nahmatať ruksak. Sťažka ho potiahnem k sebe, rozopnem a medzi vecami sa snažím nájsť to, čo teraz potrebujem. Skôr než sa mi to však podarí, hodí ma dopredu, čo spôsobí stratu ruksaku. Teraz sa na nás tlačia obe autá z oboch strán. Zbraň chytil do ruky chlap sediaci na zadnom sedadle v aute napravo. Ak teraz strelí, Dean je okamžite dole. Nemá šancu.

Dean fučí ako lokomotíva. Premýšľa ako najlepšie vie a snaží sa držať auto rovno, čo sa celkom nedá, keďže sa na nás lepia ďalšie dve. Nemám z toho dobrý pocit. Najhoršie na tom je, že ani len netuším ako sa z tohto dostaneme.

„Drž sa!" zreve Dean a dupne na brzdu. Auto za nami do nás narazí obrovskou silou. Hodí nás dopredu. Všetok ten zmätok doplní škrípanie železa a výbuchy erbegov. Tvár sa mi zaborí to toho predo mnou. Pred očami sa mi zahmlí. Vráti ma späť na operadlo. Sťažka dýcham, nedokážem sa ani pohnúť. Vydávam telu rozkazy, no jediné čo cítim je stekajúca tekutina po mojej tvári a pravom ramene.