One More Time

20. - Epilóg

Po tom čo ma Dean pustí zisťujeme, že Danovi ľudia prevzali všetky zbrane od protivníkov a čakajú kým sa mi dvaja dáme dokopy. Dean im dá na výber - tým čo prežili - buď pôjdu s nami alebo môžu robiť čo chcú, ale dajú nám pokoj. Polovica chce ísť s nami do starej nemocnice, no ďalšia sa rozhodne pre druhú možnosť. 

Uprostred dňa sa teda všetci čo sme zostali zberáme na dlhú púť domov. Predstava, že uvidím opäť svojich rodičov ma naplní šťastím a neviem sa ich dočkať. 

Sam sa nakoniec preberie, takže musíme spraviť krátku zastávku. Na tvári má pár hlbších rán a rana na ramene mu trocha krváca, no myslím, že to prežije. 

Trvá to niekoľko dní, všetci sa však v zdravý dostavíme do našej starej nemocnice prezývanej domov. Vonka nás privíta Hank, aj ten je celý dobytý. Prezradí nám, že vojaci na nich začali útočiť, no nebolo ich toľko a nakoniec naši ľudia získali nemocnicu späť. Dean mi neskôr vysvetlí, že to bol dôvod prečo tak zbledol, keď bojoval s Ruth. Povedala mu totiž, že má svojich ľudí u nás a ak sa im neozve do dvadsiatich minút, majú začať strieľať. 

V tú noc, keď  sa vrátime domov sa konečne dostaví to zrútenie zo všetkého čo sa stalo. Plačem, objímam  vankúš a nahlas rozmýšľam ako to všetko mohlo dopadnúť keby som spravila to alebo to. Mama so mnou zostane celý čas a objíma ma, hladká a utešuje. Po tomto si sľúbim, že už nikdy nepôjdem nikde bez jej alebo otcovho vedomia. Končene ich mám pri sebe a môžeme sa zbližovať po toľkom dlhom čase od seba. 

Rich mi neskutočne chýba, no už viem, že nič na svete mi ho nemôže dať späť, takže myslím len na pekné chvíle s ním a dúfam, že je na lepšom mieste, kde môže voľne a bez problémov behať.  

Dean sa ma raz večer spýta, o čom Ruth hovorila, keď povedala, že nie všetko robila ona, ale Dan má na tom tiež podiel. Vyrozprávam mu teda všetko čo mi Dan povedal a nezabudnem mu povedať aj o tom, ako zabil Derecka len preto, že ho o to sám požiadal. Chvíľku mám pocit, že mi nebude veriť, no na moje prekvapenie sa rozplače. Skončíme v tesnom objatí a spoločne plačeme. Je to veľmi emotívne, ale aj oslobodzujúce. 

Začali sme s rozširovaním obydlia, keďže je nás veľa a už v mojej izbe som s rodičmi a Lukasom. Pracuje sa na tom vodne v noci. Občas sa dostaví niekto nový ranený, tak aby sme mali dostatok miesta aj pre nových členov. 

Hank tu tomu stále velí, aj keď na to pod chvíľou nadáva, no úprimne si neviem predstaviť kto iný by bol na jeho mieste lepší. Predstava, že tiež prišiel od Bojovníkov je zvláštny, ale všetci vieme, že mu môžeme veriť. 

Občas pomáham raneným, inokedy trávim čas s deťmi, keďže je medzi nimi aj Zoey. Z času na čas sa k nám prišmotlá Dean a rozpráva príbehy, ktoré sa väčšinou utrhnú z reťaze a musím ho krotiť a pripomínať mu, že sú to len deti. Sam, Phill a Thomas sú stále niekde, keďže zháňajú potravu, či iné dôležité veci, ktoré treba na prežitie. Dean mi o tom tiež rozpráva, že by chcel ísť pomáhať, no akosi sa k tomu nevie dostať. Zrejme sa bojí, že by dopadol ako Dan. Nejaké dievča by ho opantalo a on by sa stal vodcom nejakej pochybnej skupiny. 

,,Dean, nie si ako tvoj brat, určite by si tak nedopadol. Mal by si ísť," poviem mu raz, keď ho nájdem zamyslene pozerať na miznúce chrbty hľadačov.

O mesiac na to sa už chystá na výpravu, o ktorej tak dlho sníval a keď sa lúčime, neodpustí si poznámku: ,,Ak si sa ma chcela zbaviť, mohla si to spraviť menej okato." 

Zasmejem sa a poprosím ho, nech dáva pozor a ak by sa náhodou dozvedel niečo o Jennifer, nech mi dá okamžite vedieť. ,,Pošlem holuba, sľubujem."

Jennifer, mi chýba. Mám pocit, že už nie je medzi nami a bolí to. Snažím sa myslieť pozitívne, no u Dana nebola a ani on sa o nej nezmienil, takže jediné čo mi z toho vychádza je, že sa k nemu ani nedostala.

Sam okolo mňa chodí občas po špičkách, inokedy sa až priveľmi stará. Zrejme stále nevie prehryznúť fakt, že bol na zlej strane. Nikto mu to nevykrikuje ani nič podobné a ja už vôbec nie, no on sám sa s tým nevie zmieriť. Raz večer sedím na verande s dekou cez nohy a čítam knihu, keď sa pri mne objaví. Sadne si ďalej odo mňa a mlčí. Po dlhšej dobe povie: ,,Viem, že som to pokašľal a nemôžem vrátiť čo som urobil. Nemusíš mi odpustiť, len chcem, aby si vedela, že ma to neskutočne mrzí." Dvíha sa na odchod, no ja ho zastavím, prisuniem sa bližšie k nemu a prehodím cez neho deku. ,,Nikdy som ti to nevyčítala a nikdy ani nebudem. Je ti odpustené." 

S Thomasom sme na tom dobre, po všetkom čo sa medzi nami stalo som myslela, že to bude medzi nami škrípať, aj keď sme sa udobrili. No tvorí veľmi príjemnú spoločnosť ak práve nie je niekde na výprave. Tiež sa občas motá okolo mňa a detí, no nerozpráva im hrôzostrašné príbehy ako Dean.

Lea s mamou sa stále venujú raneným a mám pocit, že sa z nich stávajú kamarátky. Spoločne sa dokonca starajú o malú Zoey, je to celkom milé. Rada pozorujem, keď sú všetky tri spolu. Otec s Lukasom pomáhajú pri rozširovaní nemocnice, no vždy ich rada po dlhom dni vidím. Je úžasné mať rodinu znova pokope. 

Meteority, zemetrasenia a iné pohromy sa zatiaľ držia v úzadí, no snažíme sa myslieť na to, že môžu hocikedy prísť. Zmena počasia nás občas prekvapí, preto máme všetci u seba v izbách veci do tepla aj na zimu. Nechcem to zakríknuť, ale mám pocit, že sa to konečne ustálilo. Zatiaľ sme nenarazili na ďalších ľudí ako je Ruth a Bojovníci, ktorí sa odtrhli od Dana sa nám vyhýbajú, tak to hádam tak aj ostane. 

Niekedy sa zamýšľam aký by bol život bez apokalypsy, bez tohto nášho konca sveta. Doštudovala by som, našla si frajera, išla na výšku...Neviem. Je pekné na to myslieť, no taký svet už dávno neexistuje. 

V snoch ma občas straší všetko čo som spravila a povedala, alebo nepovedala. Vždy mám ale pri sebe ľudí, ktorým o tom môžem povedať a sú pri mne, keď to potrebujem. Milovaných, ktorých som stratila by som vrátila späť švihom prútika. To sa však nedá, tak žijem so žiaľom, ale aj šťastím, že som ich  mohla spoznať a boli v mojom živote aspoň krátko. 

Možno je to šialené, ale som rada ako sa veci vyvinuli, lebo predsa len, mohlo to všetko dopadnúť aj horšie.