One More Time

14.

Udrie ma to ako blesk z čistého neba. Neváham ani sekundu, hodím sa k dverám a už aj bežím smerom ku schodom. Za sebou počujem svoje meno. Mňa to však nezastaví. Zbehnem dole. Neviem, ktorým smerom sa vydať. Chodba napravo je úplne rovnaká ako tá naľavo. Z oboch strán počuť krik a streľbu. Sprava za ozve spŕška nadávok. Pozriem tým smerom a rozbehnem sa. Každá bunka, každý sval mi hovorí, aby som sa otočila, no ja to ignorujem. Chcem im pomôcť. Musím im pomôcť.

Bežím po chodbe vyhýbajúc sa naštvane vyzerajúcim mužom. Nepáči sa im, že sem prišli narušitelia a ešte k tomu sa im pod nohy motá nejaké dievčisko.

Zastanem kúsok od jedných z množstva dverí a nakuknem dnu. Dvaja chlapi stoja pri oknách a so samopalmi v rukách kropia cieľ dole.

Na chvíľu stratím dych. Položím si ruku na brucho sa zaspätkujem. Mimovoľne sa s niekým zrazím. Nevnímam jeho podráždený hlas ani slová, čo mu vychádzajú z úst. Otočím sa smerom, ktorým som prišla. Do očí sa mi hrnú slzy. Netuším, čo mám robiť. Proti týmto ľuďom nemám šancu. Ruth sa nevzdá len tak bez boja. Nie ak bude Dan nažive.

Prečo som sem prišla? Načo sa snažím zachrániť niekoho takého ako Dan? Nie. Som tu predsa kvôli takým ako Rich. Nevinným. Teraz však môžem stratiť ľudí, na ktorých mi záleží. Thomas, Sam, Phill. Nemôžem ich predsa nechať zomrieť.

Pozriem pred seba. Vláda padla. Nikto nevinným ľuďom s krížikom už neublíži. Teraz už pôjde iba o záchranu ľudstva, nie o Bojovníkov. Nenechám zomrieť svojich priateľov iba preto, že to chce nejaká šialená ženská, aj keby som mala Dana vlastnoručne zabiť. A to urobím, ak nebudem mať inú možnosť.

Pridám do kroku a prešmyknem sa cez najbližšie dvere do miestnosti. Je úplne prázdna. Všetci boli asi povolaní do boja. Obchádzam sedačky, otváram dvere. Vôbec neviem kam idem, ale nehodlám sa zastaviť.

Prebehnem niekoľkými izbami a ocitnem sa na chodbe, cez ktorú som ešte nešla. Kráčam stále rovno a uvažujem, či bol dobrý nápad vôbec vyjsť z tej izby. Nechala som tam Richa. Mala som zostať. Čo by som tým ale dokázala? Ak tam zostane, nič zlé sa mu nestane a mne sa možno podarí pomôcť priateľom.

V tom momente sa zem zatrasie a mňa hodí o stenu. Zachytím sa jej, aby som nespadla. Prestanem sa hýbať. Nič. Ticho. Zem sa zachveje. Nie. Neustáva to. Nie. To nemôže byť pravda!

Spravím dva kroky. Rukami prechádzam po stene pripravená sa o ňu oprieť, keby sa čokoľvek zomlelo.

Zem sa zatrasie, ozve sa prasknutie a ja padám. Zostanem prikrčená k dlážke a po štyroch sa posúvam dopredu. Na stenách sa začínajú objavovať prvé praskliny, omietka opadáva, kúsky stropu odpadávajú. Ďalší otras ma postaví na nohy. Bežím po chodbe a pokúšam sa neobzerať. Za sebou počujem lámavé zvuky a otrasné praskanie stien. V duchu si nadávam za každé malé pootočenie hlavy.

Prebehnem ďalšou presne takou istou chodbou ako bola tá pred tým a keď zbadám schodisko, zídem dole. Pod chvíľou sa potkýnam, hádže ma o steny, či končím na štyroch, no nevzdávam to. Za mnou sa ozývajú výkriky, paľba utíchla. Teraz sa všetci snažia dostať z budovy.

Od zadýchania spomalím a dám sa chodbou doprava. Zrýchlim, keď zbadám kopu ľudí pred sebou. Polovica budovy sa snaží prepracovať k vchodovým dverám. Tlačia sa, postrkujú sa. Nikto sa to nesnaží upokojiť. Všetci panikária.

Niekto ma odsotí a pridá sa k tlačenici predo mnou. Nazriem späť do chodby, ktorou som sem prišla, tá sa však už hemží ďalšími ľuďmi. Zhlboka sa nadýchnem a pustím sa do kopy tiel. Prerážam ich, tlačím sa cez nich, oni mi nadávajú, snažia sa ma odtiahnuť preč, ja sa však ryjem dopredu.