One More Time

5.

„Phill, Joe, vy zariaďte, aby sme každý mal aspoň jednu zbraň. Bližšie sa ešte dohodneme," rozdával Sam rozkazy, aj keď to bol jeden rozkaz a bol to môj plán, ale som rada, že sa toho ujal on.

Otočil sa k Deanovi. „Vieš približne, kde by sa mohol tvoj brat zdržiavať?"

„To je dobrá otázka," utrel si dlane do stehien. „Po tom čo vyhlásili tú hlúpu vec so zatváraním Bojovníkov, sa určite nebude motať okolo budovy, v ktorej sme bývali. Premiestnil sa. Sám, alebo so všetkými."

„To nám nepomôže," zamumlal si sám pre seba Sam.

„Možno pôjde na sever," pokračoval Dean. „Nie je tam toľko škôd a je tam jedna menšia skupina Bojovníkov, ktorá je s ním v neustálom kontakte."

Sam naklonil hlavu. „Znie to sľubne. Skúsime to tam."

Plán znie jednoducho, no rozhodne taký nie je. Dostať sa cez vojakov, ktorí nikoho nikde nepustia, či to je dnu alebo von, nie je prechádzka ružovou záhradou. Alebo aspoň nebude. Hank z nich chytá žalúdočné vredy, nie to ešte my. Neviem, čo im sadlo na nos, podľa všetkého by sa nám to ani nepáčilo.

Padlo veľa návrhov na plán úteku, ani jeden však nevyhovoval. Za Hankom sme ísť nechceli, mne to nedovolil, nesúhlasil by ani so Samom, alebo s hocikým iným. Jedna vec je ale istá. Von sa dostaneme len cez „náš" tak zvaný „únikový východ". Iná šanca tu nie je. Iba ak by sme sa vedeli premiestňovať, až v takom sci-fi sa zase nenachádzame, či áno?

Keď nepremýšľam nad plánom úteku, Richom alebo celým skazeným svetom, uvažujem nad tým, ako odtiaľto zdúchnuť tak, aby to rodičia vedeli, ale nemusela by som im to povedať z očí do očí. Bolelo by ma to a určite by mi to nedovolili. Samozrejme, že mi to nedovolia. Stratili ma raz, mysleli si, že som mŕtva, urobia všetko preto, aby som sa odtiaľto ani len nepohla. Škoda, že ma tu neudrží ani len stena. Pôjde rozhodne o všetko, ale som ochotná to podstúpiť, ak tým zachránim nevinných ľudí.

***

Po dlhých diskusiách a preberaniach sme sa nakoniec predsa len zhodli na pláne. Teda oni sa zhodli. Mne bolo iba povedané, že sa mám podvečer dostať do miestnosti s tajným únikom a počkať tam na Sama s Deanom. Súhlasila som a bez hádok odišla do izby. Pobalila som si veci a odvtedy sedím na posteli a čakám. Zo začiatku som chcela ísť pozrieť rodičov a Lucasa, no rýchlo som tú myšlienku zavrhla. Zbytočne by som sa rozrušila a potom by som to len ťažko vysvetľovala. Sĺz bolo dosť.

Ubehne ďalších pár tichých minút. Pošúcham si dlane o stehná a postavím sa. Prejdem ku skrinke stojacej kúsok od postele. Zohnem sa k nej a otvorím ju. Je plná tričiek a nohavíc, spodného prádla, či obväzov. Zo spodnej rady vytiahnem dve tričká a položím ich na zem. Na zvyšných dvoch leží podlhovastá vec lesknúca sa na svetle. Opatrne ju vezmem do rúk a prebehnem po nej očami. Toľkokrát mi zachránila život až to možné nie je. Darovala mi ju osoba, na ktorej mi dosť záležalo a nehodlám ju tu nechať. Oči mi zastanú na malom vyrezanom A. Po tele mi prebehnú zimomriavky. Veľa nevysvetliteľných a nepekných vecí mi to písmeno priháňa na rozum.

Otrasiem sa, vrátim tričká späť, zatvorím skrinku, rýchlo si strčím zbraň za pás nohavíc, tak aby ju nebolo vidno a sadnem si na posteľ. Batoh s vecami som dala Samovi už na našej tajnej schôdzi, ktorá sa musela konať v miestnosti s krabicami, keďže tú čo patrila Richovi už včera niekto obsadil. Snažím sa na to nemyslieť, ale nie je to tak ľahké.

Keď príde čas na odchod lomeno útek, povzdychnem si, postavím sa a pred tým ako zatvorím dvere ešte si prehliadnem izbu, v ktorej som zažila smútok, ale aj radosť.