One More Time

13.

Pozerám jeho smerom. Ústa mám otvorené, no nevychádza z nich ani slovo. Stojím na mieste ako paralyzovaná. Srdce mi bije ako o závod. V chladnej malej chodbe je to jediná vec, ktorú počujem. Moja myseľ nedokáže spracovať fakt, že tam naozaj je.

Otočím sa na neho celým telom a spravím krok pred seba. On sa opiera o barle a pozerá sa na tvári má podobný výraz.

Pridám do kroku akoby som sa bála, že môže čochvíľa zmiznúť. Do očí sa mi zbiehajú slzy. Doteraz som nechcela myslieť na to, čo sa s ním deje. Bála som sa najhoršieho. Teraz mi to však nedáva žiaden zmysel. A malo by? Malo. Ale v tejto chvíli mi to je úplne jedno.

Objímem ho okolo krku a stisnem tak silno ako to len dokážem. Pustí barle, ktoré sa z rachotom zvalia na zem a objatie mi opätuje. Podlomia sa mu kolená, no našťastie sa udrží.

Rýchlo sa od neho odtiahnem. „Čo tu robíš?"

„To isté sa chcem spýtať ja teba," povie roztraseným hlasom.

„Mal si byť predsa v Amerike," vyhŕknem, no nehovorím to nahnevane. Nehnevám sa. Som rada, že je v poriadku.

„A ty si mala byť v nemocnici," vysloví a zamračí sa. „Prečo si tu?"

Stiahnem z neho ruky, pričom ma stále drží okolo pása. „To je na dlhé rozprávanie."

Ustarostene na mňa hľadí modrými očami. Obyčajne by som sa začala vyhovárať a obhajovať sa, momentálne som, ale rada, že ho vôbec vidím. V tejto chvíli by som ani nepotrebovala vysvetlenie. Prečo tu je? Prečo som tu ja? To sú zaujímavé otázky, ale na to ešte bude čas.

„Ale ty Rich! Ty stojíš!"

Zoširoka sa usmeje a pozrie dole. „Áno. Nie je to ešte perfektné, ale zlepšuje sa to."

„To je úžasné!" opäť sa mu hodím okolo krku a zatvorím oči. Je to ako splnený sen. K tomu mi chýbajú rodičia, brat a bolo by to všetko po čom túžim.

„Neverila som, že ťa ešte niekedy uvidím," hovorím, keď sa od neho odtiahnem.

„Vážne?"

„Áno. Teda dúfala som, že sa vrátiš, ale bála som sa. Nevedela som, čo ti tam môžu urobiť, kvôli tomuto," zľahka sa dotknem jazvy v tvare krížika na jeho líci.

„Lea mala predsa ten list."

„Myslíš, že by im to stačilo?" úsmev mi opadne. „Bol si tam vlastne?"

Pokrúti hlavou. „Nie. Danovi ľudia nás zobrali skôr ako sme sa tam stihli dostať."

„Ako to?" zvraštím obočie. „Prišiel pre vás predsa vrtuľník."

„To je pravda, no zistilo sa, že vrtuľník nemôže pristáť kvôli priestoru, tak nás rozdelili do áut. Tie nás mali zaviesť k miestu, kde vrtuľník bude môcť pristáť, keď sme sa tam však dostali už tam boli. Všetkých nás zobrali."

„Čože?"

„Lea so Zoey sú v poriadku o tie sa nemusíš báť. Dan by im neublížil," doplní, keď zbadá ako som zbledla.

„Prečo by to ale robil?" spýtam sa.

„Pretože je to Dan," ozve sa spoza mňa. „A ten bude robiť takéto somariny, dokým nezbije sám seba."

„Rád ťa opäť vidím, Dean," usmeje sa Rich.

„Nápodobne," kývne hlavou. „Vidím, že si opäť na svojich nohách."

„Áno. Je to super pocit."

„Verím."

Rich sa zamračí. „Dobre, čo tu ale robíte vy dvaja?"