One More Time

2.

Zobudila som sa na to, ako ma niekto ťahá za rukáv trička. Pootvorila som jedno oko a zbadala veľké modré oči. Bola to Zoey. Kľačala na zemi, opierala si hlavu o matrac postele a snažila sa ma zobudiť. Aj keď sa mi vôbec nechcelo vstať, premohla som sa, už len kvôli tým jej očkám. Chvíľku som sa s ňou hrala, potom doletela Lea ospravedlňujúc sa mi.

„Zaspala som, musela mi utiecť," hovorila rýchlo. Upokojila som ju, že mi to vôbec nevadí, veď nakoniec Zoey som zachránila ja s Richardom, takže by som sa o ňu mala starať ja, nie ona.

Po raňajkách, na ktoré som sa doslova došuchtala, som išla pomáhať mame s ranenými. Neošetrujem otvorené rany, skôr škrabance a modriny. Nie je to veľa, no mame to dosť pomáha. Strávim pri tom celý zvyšok dňa. Chcela som sa ísť prebehnúť, no pri vchode sú vojaci a iný východ tu nie je. Spomeniem si na Samove slová, doošetrujem posledného pacienta a vyberiem sa za ním.

Prehľadám skoro celú budovu, nakoniec ho nájdem sedieť v kúte izby, kde som začala ráno s ošetrovaním.

„Ahoj," pozdravím ho a zastanem kúsok od postele, ktorá je mne z neznámeho dôvodu prázdna.

„Ellis," usmeje sa a zodvihne ku mne žiarivo modré oči. Doteraz som si ich poriadne ani nevšimla. Ako som len mohla?

„Ako sa držíš?" spýtam sa, aby reč nestála a aby som vôbec nejako začala.

„Prosím ťa," hodí rukou, ktorú mal ešte pred pár mesiacmi zlomenú. „Nemusíš sa tváriť, že sa staráš až tak moc. Viem, prečo si tu."

Sklopím zrak. Samozrejme, že to vie. Nechodím ho navštevovať každý deň. Vídame sa iba občas. Bolo jasné, že ma prekukne.

„Nemusíš sa báť," postaví sa. „Poď."

Zaváham, no o sekundu som mu v pätách. Prejdeme cez celú hlavnú chodbu, ktorá vedie do skoro všetkých častí budovy a zastaneme až v tej úplne prednej časti. Časť s lôžkami a izbami pre ranených, kde som zostala bývať aj ja. Pred pol rokom ju zničilo tornádo, no zapreli sme sa a keďže sme nenašli náhradnú budovu, museli sme túto opraviť. Nie je to nič moc, ale lepšie ako nič.

Vojdeme cez jedny dvere, ktoré nás zavedú do malej tmavej miestnosti. Vládne v nej chaos. Veci sú porozhadzované a porozbíjané. Myslím, že sa na ňu celkom zabudlo.

Sam prejde ku skrini v rohu a zaprie sa do nej. So škrípavým zastonaním sa posunie a miestnosť rázom osvetlí lúč svetla, až si musím zakryť rukou oči, aby som neoslepla.

Keď si oči privyknú, Sam už stojí vedľa mňa a oprašuje si ruky. „Tamtadadá...Tvoj nový únikový východ."

Ukáže na dieru v stene veľkosti skine, ktorá ju zakrývala. Prezriem si ju, no nepriblížim sa k nej ani o milimeter.

„No tak, neboj sa," drgne ma k nej. „Nikto ťa neuvidí. Ale dávaj si pozor. Pre istotu."

Nadýchnem sa, akoby som mu chcela niečo povedať, no nevyjde zo mňa ani hlások.

„Nie si jediná, ktorá potrebuje premýšľať," žmurkne na mňa, keď mi pohľad zablúdi k nemu a spraví krok dozadu. „Do večera nech si späť."

***

Preliezla som cez dieru a obzerajúc prebehla po zničenej tráve. Namierila som si to priamo do lesa, ktorý som si veľmi obľúbila, a aj keď som v ňom neprestala rozmýšľať nad zlými vecami, bol tam aspoň kľud.

Cestou mi behalo hlavou, či je Sam ten, čo potrebuje vypadnúť, a či aj on chodil zadným východom, ako ja, aby ušiel od ranených a reality.