One More Time

11.

Na ceste sme už dva dni. Vezieme sa v tom istom aute, v ktorom sme „nabúrali" a dostali raneného až do nemocnice. Na to, koľko toho to auto prežilo, ide ako píla. Občas ním síce zatrasie a je pravda, že sme s ním zostali stáť, ale inak nemá žiaden problém.

Kútikom oka zablúdim k Deanovi. Tvár má ani kameň, sústredene pozerá na cestu pred sebou.

Všimne si ma, pootočí hlavu, no nespúšťa zrak z cesty. „Čo je?"

„Nič. Nemôžem sa na teba ani pozrieť?"

„Ty sa nepozeráš, ty zízaš," poznamená prísnejšie ako by som od neho čakala. V tej chvíli mi pripomenie Derecka.

„Prepáč," odvrátim zrak a skĺznem sa na sedačke ešte nižšie.

„Deje sa niečo?" spýta sa ma po dlhšej odmlke.

Myknem plecom. „Malo by to byť: Čo sa nedeje?"

Zasmeje sa. „To máš pravdu. Čo sa týka Dana, za chvíľu by sme tam mali byť."

Pozriem cez okno a pohľad mi padne na budovy poznačené šialenstvom, ktoré sa odohralo. Môže sa to však ešte stále zopakovať, to je na tom to najhoršie. Nikde nie je žiadna záruka, že je po všetkom.

Niektoré budovy stoja na mieste skoro nedotknuté, keby sa na nich nečrtali hlboké pavučiny ťahajúce sa až po ich vrchol a preto pôsobia, ako by sa mali po jednom dotyku rozpadnúť.

Opriem si hlavu o chladné sklo a privriem oči. Rada by som sa s Deanom porozprávala, no nemám na to silu. Táto cesta ma vyčerpáva viac ako čokoľvek doteraz a to nemusím nič robiť. Keď si pomyslím na to, že sa za pár hodín stretnem s Danom, teda ak to stihneme a nedostane sa tam skôr Ruth, sťahuje sa mi žalúdok. Neviem si ani len predstaviť čo mu asi tak poviem. Vymyslela som niečo čo nedáva žiaden zmysel, no namiesto toho, aby mi dospelí povedali, že je to totálne na hlavu, ma potľapkali po pleci a dali sa na to. Je pravda, že chcem pomôcť Richovi a ostatným nevinným ľuďom, nevzdala som to, len mi to momentálne vŕta v hlave.

Myslela som si, že mám plán, no pravdou je, že je na tri veci a nikto sa nad ničím ani len nepozastavil. Ešte sa k tomu pridala aj nejaká ženská s úmyslom pravého opaku môjho plánu.

„Vidíš tamtú budovu?" vytrhne ma zo zamyslenia Dean.

Strhnem sa a pozriem smerom, ktorým mi ukazuje. Za ruinami okolo sa týči veľká budova pripomínajúca betónový obdĺžnik. Odtiaľto vyzerá ako nejaké väzenie. Naháňa mi strach a to pri nej ani nie som.

Dean spozoruje ako sa mračím. „Zdnuka to nevyzerá až tak zle, neboj sa."

„Nebojím sa," pokrútim hlavou. „Veď sa tam nezdržíme dlho, či áno?"

„To je plán," povie a mykne plecami. „Ale ak sa ti tam bude páčiť, môžeme tam zostať."

Pootvorím ústa. „To by si nebol ty, keby si si nerýpol, však?"

Zaškerí sa a pokračuje v jazde k strašidelnej budove.

***

Auto odstavíme ďalej od „hlavnej" budovy. Nechceme predsa, aby o nás hneď všetci Bojovníci vedeli.

Vezmeme so sebou batohy, zbrane a v tieňoch ostatných stavieb sa pomaly približujeme k obdĺžniku. Dean kráča predo mnou, v ruke zviera zbraň, pre každý prípad a očami behá po okolí ako vystrašené mača.

„Hej!" zašepká a stiahne ma za stenu.

„Čo sa deje?" stíšim hlas a pritlačím sa k stene.