One More Time

3.

Zobudila som sa s vačkami pod očami a mokrými lícami. Cítila som sa presne tak zle, ako som vyzerala. Obliekla som sa a došuchtala sa k mame. Keď ma zbadala, hneď mi zakázala ošetrovať. Nesúhlasila som. Mala ma dosť. Vraj si mám ísť radšej ľahnúť. Ani s tým som nesúhlasila. Bola na konci s nervami, tak ma poslala za bratom do skladu.

Pretackala som sa za ním. Sklad je miestnosť kúsok od izieb, kde bývajú tí „neranení". Vošla som dnu a narazila tam na očakávaného.

„El, vyzeráš hrozne," privítal ma.

„Mhm."

„Čo tu robíš?"

„Mama ma poslala, vraj máme zobrať nejaké krabice," mávla som ledabolo rukou.

„Áno, ale sú v nich iba obväzy. Sú ľahké. Zodvihnem ich jednou rukou," vzal krabicu, aby mi to dokázal.

„To mne nehovor," mykla som plecami. Cítila som sa ako opitá, alebo mierne nadrogovaná. Neviem z akého dôvodu.

„Ellis, je ti dobre?" prižmúril oči.

Z jeho otázky mi bolo vtipne, no neodpovedala som mu. Videl ako vyzerám a domyslel si to.

„Poď, pôjdeme," prešiel popri mne. Ani som sa nepohla. „El, hýb sa."

Nereagovala som. Pozerala som na tmavú podlahu a čakala kým sa strop rozdrobí, zosype sa na mňa a pochová ma zaživa. Lenže to by sa musela podlaha aspoň triasť, teraz tomu však nič nenasvedčovalo.

„El," Lucas sa vrátil, položil krabicu na stôl a stal si predo mňa. „Si v poriadku?"

Nevedela som prečo, do očí sa mi nahrnuli slzy. Stále sa mi v hlave ozývalo všetko, čo povedal Rich. Nemohla som to odtiaľ dostať. Pre niekoho by to nič neznamenalo, alebo by sa aspoň nesprával ako padavka. Ako ja.

Rozplakala som sa.

Lucas ma zobral do náruče a začal ma tíšiť. Vzlykala som mu do pleca a priala si, aby sa čas vrátil. Nechcela som apokalypsu. Nechcela som straty. Nechcem to.

„Nevládzem. Už nevládzem," hovorila som pomedzi plač a Lucasove utešujúce slová. Podarilo sa mu dostať ma zo skladu do mojej izby. Odbehol, aby zaniesol krabicu mame a vrátil sa späť. Zostal pri mne až do večera. Nechápala som, ako to so mnou môže vydržať. Pod chvíľou som revala, triasla sa, alebo pozerala do steny.

Ďalší deň nebol o nič lepší, no aspoň som do seba dačo napchala a prestala som plakať. Lucas je pri mne nonstop. Neprekáža mi to, som rada. Tak dlho som s ním nebola, až je to smiešne.

Na chvíľku ma dostal do spoločenskej, vraj nech sa odreagujem. Posadil ma pred televízor a hodil sa vedľa mňa. Nevnímala som večerné správy, hľadela som do steny pod telkou a snažila sa na nič nemyslieť. Lucas sa ponoril do debaty s nejakým mužom, ktorého som nepoznala.

Moju pozornosť upútalo až slovo: „...nebezpečenstvo..."

Zbystrela som a pozrela na obrazovku. Dvaja moderátory, v celkom zachovalom štúdiu, v oblekoch, akoby sa nikdy nič nebolo stalo.

Niekto pridal zvuk a všetci sa nahrnuli na jednu kopu pred televízor.

„...hovorí sa, že dážď by nemal ustať ani v najbližších dňoch. Meteorológovia sa obávajú škôd, ktoré môžu vzniknúť. Naša Zem ešte stále nie je bezpečná. Predpokladajú sa výkyvy počasia, hlásené je aj ďalšie zemetrasenie. Vláda aj bezpečnostné jednotky žiadajú ľudí, aby neopúšťali svoje príbytky..."

Moderátorka pokračuje, no ja už nepočúvam. Nemám na to silu. Pomaly sa dvíham a tackám sa preč. Cestou narazím na ľudí, ktorých poznám, no nezastavím sa. Nevládzem dýchať, akoby moje pľúca niekto silno zvieral. Otvorím dvere svojej izby, prejdem cez ňu, zošuchnem sa do kúta a rozplačem sa.