One More Time

10.

„Ellis," napomenie ma Dean už po druhý raz. Sedíme na širokej chodbe bielej farby. Nervózne klepkám nohou a pozerám do špinavej zeme. Neviem koľko času ubehlo, viem len, že som nervóznejšia akoby som mala byť.

Zastavím, už aj tak unavenú nohu a postavím sa. „Prepáč."

„V poriadku," pošúcha ruky o seba a stisne pery k sebe. „Mala by si sa upokojiť. Je v dobrých rukách."

Na súhlas prikývnem a zastanem čelom k stene. Cítim Deanov pohľad na chrbte, nepoviem však ani slovo. Nakoniec, nemám ani čo. A aj sama viem, na čo sa ma chce spýtať, len to nechce v tejto chvíli vyťahovať. Prečo sa tak strašne zaujímaš o jeho život? Pravda je taká, že odpoveď nepoznám ani ja sama. Toho muža som v živote nevidela, veď ani v tomto meste som nikdy nebola. Nedokážem vysvetliť prečo som to urobila. Možno niekde hlboko dúfam, že ak by mňa niekto našiel v takomto stave, zachoval by sa rovnako. Alebo tak by som si to aspoň želala. Je to správne. Ľudské. Či nie?

Dvere zavŕzgajú a ja sa v momente otočím. Vyjde z nich nižšia žena, ktorú som pred tým videla uspávať Neznámeho. Dean sa medzitým zodvihol z lavičky.

„Ako to vyzerá?" spýta sa, nakoľko zo mňa nevyjde ani hláska.

Žena si stiahne rukavice a pozrie na neho. „Guľky sa nám podarilo vybrať, rezná rana je ošetrená aj ďalšie rany. Bude trvať kým sa zotaví."

„A bude v poriadku?" odvážim sa ozvať, no môj hlas je tak tichý, že ho ledva počuť.

Uhne mi pohľadom a odmlčí sa.

„Tak bude?" nadhodí Dean, keď zbadá výraz, ktorý sa mi usadil na tvári.

„To nemôžeme zaručiť."

„To znamená?"

„Pozrite sa," povzdychne si. „Rany boli dosť hlboké. Čiastočne to poškodilo niektoré orgány, plus stratil veľa krvi."

„Tak bude žiť alebo nie?" zvýši Dean hlas. Inokedy by som ho napomenula, teraz na to nemám silu.

„To sa uvidí časom. Je mi ľúto," povie, venuje nám obom pohľad, obíde nás a zmizne za dvojitými dverami.

S Deanom stojíme na tom istom mieste niekoľko minút. Neviem ako on, no ja sa nedokážem pohnúť. Ten pocit, ktorý mnou prebehol, keď to vyslovila. Neviem ho ani opísať. Ako keby všetko to, čo sme spravili pre jeho záchranu bolo úplne zbytočné.

Na pleci mi pristane Deanova ruka. Čakám od neho nejaké slová, tie ale neprichádzajú. Až po chvíli, keď už sa chcem otočiť a vysloviť ich.

„Mali by sme ísť."

Ani brvou nepohnem. On to vezme ako súhlas a poberie sa preč. Hodnú chvíľku premýšľam, či ísť za ním a prehovoriť ho, no nakoniec si to rozmyslím. Má pravdu. Musíme ísť. Nemôžeme tu zostať. Vydali sme sa na cestu z jedného dôvodu, nájsť Dana. Teraz to nemôžme vzdať.

„Doktora Dixonová?" pobehnem k nej, keď ju zbadám na chodbe, ktorou práve prechádzame.

Otočí sa ku mne s jemným úsmevom. „Áno?"

„Chcela by som sa iba spýtať, či je na tom muž, ktorého ste operovali, dobre."

„Je stabilizovaný. Myslím, že doktorka Knightová vám už povedala, ako na tom je."

„Mhm," pozriem do zeme. Obleje ma vlna viny.

Doktorka ma chytí za plece a prehovorí, akoby vedela, čo sa mi preháňa hlavou. „Nie je to tvoja vina. Nemohla si urobiť nič viac. Zachránili ste mu život. Teraz už je to iba na tom, ako sa mu rany zahoja a či jeho organizmus bude schopný ďalej bojovať."