One More Time

6.

Namiesto Thomasa, alebo kohokoľvek iného od seba, som narazila na dievčatá z izby, z ktorej som vyšla. Tie ma plné radosti stiahli naspäť. Rozprávali, prerušovali sa, kvákali jedna cez druhú, nestíhala som reagovať. Myslela som iba na jediné: Musím sa odtiaľto dostať! Ak nie z tejto chaty, aspoň z tejto radosťou žiariacej izby. To sa mi samozrejme nepodarilo. Vytiahol ma odtiaľ až Dean, ktorý šiel náhodou okolo a zrejme zbadal môj znudený a zároveň podráždený výraz. Zastal vo dverách a oslovil ma. Dievčatá stíchli a pozreli na neho ako na Boha. Zrejme nečakali, že niekto z „nášho tímu" bude tak dobre vyzerať. Vystrčila som spodnú peru, vyskočila z postele a už som aj bola pri ňom.

Spoločne sme sa premiestnili do miestnosti, ktorá slúži ako jedáleň. Dali nám nejaké jedlo, pitie a viacej sa o nás nezaujímali. Prišli všetci, okrem jedného. Sama.

„Našla si si nové kamarátky?" rýpe do mňa Dean, keď prechádzame okolo ich izby.

„Nie, asi, určite nie," pokrútim hlavou. „Sú na mňa až moc živé."

„Všimol som si."

„Ale ty si sa im zjavne páčil."

„O tom nepochybujem," napraví si pyšne golier od košele, načo len prekrútim očami.

Premýšľam ako začať tému, ktorá mi behá hlavou už od okamihu ako sme sem prišli. Prečo? To je tá otázka. Plus Sam a Ruth. Phill s Thomasom vyzerali, akoby nemali ani poňatia čo tu robíme, o Deanovi ani nehovoriac.

„Dean? Čo si myslíš o tomto mieste?" začnem, ani si to nestihnem premyslieť.

Mykne plecom a zvalí sa na sedačku, presne na tú, kde sa zložil prvýkrát. „Je to tu...útulné."

„Tak som to nemyslela," založím si ruky na prsiach.

Prižmúri na mňa oči. „Tak ako si to myslela?"

„Ty vieš ako."

Podľa jeho pohľadu spred troch hodín, súdim, že si niečo všimol. Môže sa hrať na čo chce, aj na hlúpeho, mňa však neoblafne. Nemá šancu, aj keby sa šiel pretrhnúť.

Pár sekúnd sa na mňa pozerá šokovaným pohľadom, akoby ani nechápal, o čo mi ide, potom však odvráti zrak, posadí sa rovnejšie a pozrie do zeme.

„O čom presne chceš hovoriť?"

„Ja neviem," pokrčím plecami a posadím sa na operadlo sedačky. „O tomto milom malom útulnom úkryte, Samovi a Ruth, spolupráci, prínose..."

Dean sa uchechtne, preto ani nedokončím. „Vieš o tom niečo?"

„O tom čo si vymenovala?" pozrie na mňa. „Vôbec. Som rovnako zmätený ako ty."

„A Phill s Thomasom?"

„Zmätenejší ako my dvaja dokopy."

Dobre. Odhadla som ich dobre. Podľa rekcie Deana na tieto otázky, nepochybujem, že si všimol to čo ja. Stále, ale neviem, čo sa deje.

„Čo teda s tým?"

Pokrčí spodnú peru. „Nemám tušenia. Skúsim zistiť, čo sa deje, ale dosť o tom pochybujem. Keď nám to Sam nepovedal predtým, nepovie mi to ani teraz. Zatiaľ to nechaj tak a bež sa zabávať s dievčatami."

***

Nepoznám Deana dobre, ale dám ruku do ohňa za to, že si rád rypne, keď má možnosť. Po rozhovore ma naši dievčatá a zatiahli ma do izby. Trvalo mi, zbaviť sa nutkania ujsť, no podarilo sa mi to. Nakoniec som zistila, že tieto štyri dievčatá nie sú až tak zlé. Vek som odhadla dobre. S apokalypsou sa vyrovnávajú skvelo, na to, že isto stratili ľudí, ktorých poznali a milovali. Asi by som si z nich mala brať príklad. Sú tak pokojné, prekypujú radosťou a spokojnosťou, akoby sa o to vonka ani nestarali. Majú posteľ, majú jedlo, vodu, ľudí ktorí ich ochránia, majú seba navzájom. Hovorili mi, že som silná. Veľa ľudí mi to povedalo. Ale keď sa k tomu spätne vraciam, nie som. Na svete je omnoho silnejších ľudí ako som ja.