"Mami už som ti povedala, že chcem byť sama. Rešpektuj to!" Odvrkla som, keď som počula ako sa otvorili dvere. "Nemyslel som si, že vyzerám až tak žensky." Povie s miernym pobavením v hlase. Nie. Nie. Nie. Nie. Zase. Tisíckrát NIE. Sadol si na MOJU posteľ. Ani sa na neho nepozriem. Na dnes ho mám dosť. Prisunie sa bližšie, ale ja som ho kopla nohou do chrbta. S ním to ani nehlo. "Nehraj sa na ublíženú." Jeho pobavený tón mu z hlasu vôbec nemizne. Je to normálne? Však veď ma začína vytáčať len prítomnosťou. To som až tak zmäkla? Bože. "Ja a hrať ublíženú? Ani nežartuj. Vieš prečo som ti vtedy neopätovala city?!" Spýtala som sa so zvýšeným hlasom a on len pokrútil hlavou. "Lebo som nevedela, že či to cítim tak isto. Myslela som si, že je to nejaký výmysel mojej hlavy, nejaké pobláznenie." Stiahla som sa späť pod perinu, keď som nepočula odozvu. Povzychol si a potiahol sa za vlasy. "Keby si vedela, aké tažké obdobie to bolo pre mňa. Veď si umierala!" Skríkol s miernym zúfalstvom v hlase. "Volala mi polícia, že našli moje auto neďaleko od školy a že je totálne zničené. Tak veľmi som dúfal, že si v ňom nesedela. V tom mi zavolala tvoja mama a vedel som, že je zle. Mala si všade modriny a všetko podliate krvou. Bol to príšerný pohľad. Nemohol som sa na teba pozerať, ani tam pri tebe byť, ale nechcel som, aby tam tvoja mama bola sama. Potrebovala ísť aj do práce. Dával som na teba pozor. Pomaly som si začal uvedomovať, že mi na tebe záleží viac ako na nejakej kamarátke a že ťa milujem." Prerušil svoj monológ a hlavu si sklonil do dlaní. "Chvíľu mi daj čas. Nebude to dlho, len si musím urobiť poriadok v hlave. Jediné čo teraz viem je, že ťa nechcem opustiť. Pár dní a ja sa ti ozvem. Mal by sa začať obliekať tak ako predtým. Vyvolávaš v škole veľa zmätku a slín." Nad poslednou vetou sa len pousmial a pobral sa preč. Sedela som sama v izbe. Všade samé ticho. Ukľudňovalo ma to, ale le. Na chvíľu. Ticho prerušil mamin príchod. "Tak? Vyriešili ste si to?" Len som pokrútila hlavou a z očí mi začali padať vodopády. "Mami.......on.....ma.......miluje." Povedala som pomedzi vzlyky. Prisadla si ku mne a pevne ma objala. "Ty to cítiš ako, dievčatko?" Mykla som plecami na znak nevedomosti. Plač pomaly zastával. "Len si všetko dobre premysli a nerob rýchle závery." Dala mi bozk do vlasov a odišla.
