Už to bude mesiac, čo som doma. Tamarina spoločnosť v dome mi až tak nevadí ako som si myslela. Zo začiatku mi robila slúžku. Bavilo ma ju prehánať hore dole po dome. Stále ma trápila jedna vec a to, že som Jamesa od odchodu z nemocnice nevidela. Je to divné. Každý deň bol pri mne v nemocnici a teraz sa ani neozve. Je to odomňa príliš sebecké. Veď štyri týždne vkuse strávil v nemocnici. Musí sa venovať aj sebe. Mám strach z toho ako to bude, keď sa vrátim do školy. Zajtra znova nastupujem a musím veľa dobiehať. Nebola som tam dva mesiace. Čo ak prestal chodiť do školy? Nie, to by neurobil, učenie má rád, ale vtedy sa tam dlho neukázal. Čo ak sa mu niečo stalo? Túto otázku som radšej zahnala do úzadia. Nemôžem myslieť na to najhoršie.
--------------------------------
Mama ma odviezla do školy. Nechcela ma nechať chodiť samú. Bála sa o mňa a ja som ju chápala. Zo skrinky som si zobrala potrebné veci a namierila si to do triedy. Sadla som si úplne dozadu. Nechcela som sa s nikým rozprávať. Hlavne nie so Sam. Vypytovala by sa zbytočne veľa otázok, na ktoré by som nemohla odpovedať. Preto som ju odpálkovala. Naštvala sa na mňa, ale rýchlo si našla náhradu. Sadla si k Ellie. Vybrala som si zošit a začala si opakovať učivo na hodinu. "Môžem si prisadnúť?" Spýtal sa ma ten hlas, ktorý mi tak chýbal. "Nie. Chcem byť teraz sama." Povedala som a ani sonda na neho nepozrela. Ešte som tak trocha nahnevaná za to, že mi nepovedal to s tými zásnubami. "Tak ťa odveziem domov. Potrebujem sa s tebou porozprávať." Jednoducho som prikývla a až teraz mi doplo, že nebol oblečený v starom. Mal na sebe rifle a čierne obtiahnuté tričko. Sam sa na mňa kukla s prekvapením v očiach. Rýchlo ku mne pribehla. "To je James? Ty si s ním vtedy bola? Takže si sa nevzdala?" Chŕlila na mňa jednu otázku za druhou. "Ja.....povedala som ti, že som s tým skončila." Chcela niečo povedať, ale prišiel profesor do triedy. Celý deň sa po Jamesovi obzerali baby a slintali nad ním. To vážne záleží ľudom len na oblečení? Som povrchná, ale nie až takto.
