"Liz?" Hral sa mi s vlasmi. Ani som sa nepohla zo svojej zaspávacej polohy. "Hmmmm?" Spýtavo si zašomrem. Kiežby táto chvíľa neskončila. Je to perfektné. Vdychujem vôňu jeho tela. "Mali by sme sa začať chystať do školy. Zmeškáme." Zodvihla som hlavu, aby som sa pozrela na hodiny. Je niečo po ôsmej. Máme ešte necelú hodinu čas. "Tak nechoď autobusom. Pôjdeš so mnou autom." Odtiahnem sa a prosebne naňho pozriem. On len pokrúti hlavou. "Prosím." Zase len pokrúti hlavou. Sadnem si, odujem spodnú peru a prekrížim si ruky na prsiach. Spustil smiech a buchla som mu do pleca. Rozosmialo ho to ešte viac. Neodolala som a začala sa smiať spolu s ním, ale naoplátku som doňho hodila vankúš. Stále sa neprestával smiať. "S tebou je to strašné." Zovihla som sa a namierila si to do sprchy.
Keď som si robila raňajky niekto zazvonil. "Liz otvor! To bude asi mama!" Pomaly som sa dotackala k dverám. Je mi tažké opísať ako sa teraz cítim. Mám trochu stres a strach. Však veď čo ak sa jej nebudem páčiť a vykopne ma na ulicu? No nie na ulicu. Domov mám, len viete ako to myslím. Tamara musí z tade odísť, aby sa tam znova vrátila. Prečo znova? Raz som už takto odišla, ale len na dva dni. Vtedy si to nikto nevšimol. Mama bola na služobke a otec si ma nevšímal. Bola som pre neho to menejcenné dieťa. Nebola som podľa jeho predstáv. Vždy budem mať v hlave tú vetu: "Prečo som bol taký sprostý a nepoužil ochranu?" Bolelo to, ale teraz je on ten na dne. Stratil mamu a nikdy ju nezíska späť. Keď som otvorila dvere, tak tam rozhodne nestála Jamesova mama. Stála tam...........
