Najprv by som sa chcela ospravedlniť, že som dlho nepísala. Žiadne výhovorky tu písať nebudem, lebo žiadne nemám. 😊
•••••••••••••••••••••••••
Sadnem si k nemu do obývačky, zatiaľ čo išiel po niečo do kuchyne. Strašne sa mi potia dlane z nervozity. Toto ani nie som ja. Nikdy som takáto nebola. Moje sebavedomie čoraz viac klesá. Pre neho to bolo také ľahké. Dokonca dvakrát. Je pravda, že prvýkrát to povedal nepriamo, ale myslel to tak. "Dáš si niečo na pitie?" Zakričí na mňa z kuchyne a vytrhne ma z mojich stresujúcich myšlienok. "Nie, ďakujem ale nie som smädná." Odpovedala som mu. Je tak slušný a dobrý. Ktovie čo by bolo keby som nebola sprostá a stále v posledných týždňoch nevyhýbala kvôli svojim jasným pocitom' ktoré som sa snažila potlačiť.Nezaslúžim si jeho lásku. Povedala som si v duchu. Na druhú stranu je to ten, ktorého si musím zobrať. Či sa mi to páči alebo nie. A mne sa to páči. Viem je to blbé ale keď si predstavím niekoho s kým by som mala ostať do konca života bol by to on. Ktorá by nechcela takéhoto úžasného muža.
Sadne si vedľa mňa na sedačku, položí si pohár s niečím na stôl a vyzývavo na mňa pozrie aby som začala rozprávať. Zhlboka sa nadýchnem a naberám odvahu. Chvíľu mi trvá nájsť tie správne slová. Jeho pohľad je taký,pre mňa, rozptyľujúci. "Takže neviem kde by som asi tak začala." spustím svoj prehovor. "Je to pre mňa ťažké povedať, ale kedže to nechcem naťahovať rovno to poviem." Poslednýkrát sa zhlboka nadýchnem a zahľadím sa mu do jeho očí. "James, ľúbim ťa." Vydýchnem a čakám na jeho reakciu, ktorá vsak nejak neprichádza. Po chvíľke sa spamätá a jeho úsmev sa dostane do takého neodolateľného tvaru až sa mi chce šťastím plakať. "Ja teba tiež." Vyjde z neho a pobozká ma. Bože prečo sa len tak úžasne bozkáva?! Keď nám dôjde vzduch a dotiahneme sa od seba a ja sa opriem o jeho hruď. Dlho ešte takto v tichosti zotrváme. Snažíme sa vychutnať túto chvíľu. Však, ako často sa stávajú takéto veci? Kedy nájdete niekoho koho tak veľmi milujete? Je to výnimočné, aspoň pre mňa. "Chce sa mi spať." Práve som si kvalitne zývla. "Ideme hore do izby?"
"Ešte tu chvíľu ostaňme, aj tak sa musím vrátiť domov je toho teraz veľmi veľa ohľadom tej svadby a máme nestíhačky. Mamy sa snažia spraviť všetko perfektne, ale aby som pravdu povedala sú vo veľkom zmätku." Pozrel na mňa udivene, asi netuší koľko sa toho musí urobiť pre to aby nejaká svadba na 'našej' úrovni bola. "Mám Vám nejak pomôcť s prípravami?"
"Netreba my to nejak zvládneme. Ty sa postaraj hlavne o to aby si tam prišiel." Zasmejem sa a vtisnem mu pusu na líce.
