N I K O (niktendo)

31

Ráno bolo ako každé iné. Dnes sa nemalo diať nič extra. Teda , pravdepodobne pôjdeme na nákup jedla a alkoholu pretože zajtra je Silvester a my si to plánujeme poriadne užiť. Rozhodla som sa že po pár dňoch čo tu chodím ako strašiak bez makeupu sa namalujem. Nejdem preháňať niesom barbie. Spravila som si jemný makeup a obliekla som sa do merchu Dominika a Jakuba. Chcem sa cítiť pohodlne , prerože prečo nie. Už oblečená sedím na posteli a skúmam spiaceho Dominika keď sa v tom začne prebúdzať. Rýchlo som chytila do ruky mobil a tvárila sa že som na ňom aby ma neprichytil pri čine. "Dobré ráno" pozdravím ho keď si vedla mna sadne. "I tobe kotě" usmeje sa na mňa tým jeho nádherným úsmevom. Odložím mobil a venujem sa Dominikovy. "Ako si sa vyspal?" Opýtala som sa ho. "Já úplne nejlíp když jsem mohl spát vedle tebe" keď to povedal cítila som ako sa červenám. "Jsi hezká když se červenáš víš o tom?" Povedal a ja som sa pozrela doblba. Nevedela som či je to rečnícka otázka alebo mám reálne odpovedať. "A jak ses vyspala ty?" Povedal asi po pol minúte Dominik. "Dobre , ďakujem za opýtanie" Dominik sa postavil z postele a smeroval ku skrini. Vybral si rovnakú mikinu ako mám na sebe ja. Ja som sa iba pousmiala. Vyšla som z izby aby sa mohol v klude prezliecť. Rozhodla som sa že zavítam do Jakubkovej izby. Zaklopala som a čakala či sa niekto ozve. "Co je vole spim" ozval sa rozospatým hlasom. "Môžem ísť za tebou?" Spýtala som sa ho so smiechom. "Jo" odpovedal. Keď som vošla tak sedel na posteli opretý o stenu za ním. "Dobré ráno" zasmiala som sa na jeho pohľade. "Dobré teda neni když me budiš" prekrútila som očami a uvalila som sa vedla neho na postel. "Potrebuješ vlastne neco?" Opýtal sa podozrievavo. "Ano aby si mi povedal čo ty a Ema. Už ma to nebaví že sa nebavíte" pozrela som na neho. "Počkej takže ty si mne vzbudila jen pro to že chceš vedet co se stalo včera Jo?" Povedal urazeným tónom. "Hej presne tak" čakala som čo mi odpovie. "Tak bude to?" Opýtala som sa ho keď mlčal. "Jo ... eeh já sám nevim ja jsem ji vzal ven tam sem jí to rekl ješte víc hezky než tobě ale ona nevypadala nejak že by jí to zaujímalo. A nic nerikala. Takže sam nevim. A jsem z toho kurva unavenej. Nejspíš to vzdám protože mi za to nestoji" povedal a povzdychol si. "No neviem Jakub. Keď som sa snažila ti ju dohodiť nevyzerala byť taká náročná" povedala som. "Ty za to nemužeš Bello jasný? A teď vypadni chcu se oblíct a pojedem ja ty Dominik a Tomáš do obchodu nakoupit" povedal a zasmial sa a ja s ním. Samozrejme som hneď opustila Jakubovu izbu. Išla som si urobiť ešte raňajky pred tým než pôjdeme. Nevedela som či mám robiť pre všetkých pretože neviem kto je hore a kto ešte spí. Urobila som neurčité množstvo. Akurát som si nakladala keď Dominik prišiel do kuchyne. "Jéé co to máš zbide i pro mne ?"  Povedal a usmial sa jeho krásnym úsmevom. Už som vám hovorila ako sa vie nádherne usmievať? "Hej zostane aj tebe nalož si kolko chceš. Ale malo by tam zostať niečo aj pre ostatných ale ak si hladný kludne si daj" úsmev som mu vrátila. Ja som zobrala príbor aj mne aj jemu a spoločne sme si sadli za stôl. "Dobrú chuť" povedala som mu. "Dobrou chuť" usmial sa na mňa znova. Pri jedle sme boli viac menej ticho. "Vieš o tom že ideš s nami do obchodu?" Opýtala som sa ho keď som umývala taniere. "Jakub mi neco takových rikal ale nerešil sem to" povedal a poškrábal sa na zátilku. Keď som doumývala všetok riad zbalila som sa na gauč. "To je v piči" zanadávala som si sama pre seba. "Co jako?" Vyzvedal nik. "To že zajtra už je Silvester. Čas rýchlo beží. Si zober že ako dlho sa už poznáme" povedala som a smutne som sa na neho usmiala. "Proto si užívej dokym se dá." Povedal so sklesnutým hlasom. "Ja sa bojím toho čo bude po smrti" zamyslela som sa a zapozerala som sa na vypnutú telku predomnou. "Každý smrt vníma jinak. Já to treba beru jako část života a že pak me ješte čeká hezkej a nekonečnej život. Ale nekdo ti rekne že to je píčovina." Povedal a mikol ramenami. Ja som sa na neho pozrela a usmiala sa na neho. On mi úsmev opätoval. "Hej vy dve hrdličky jdeme vstávejte z toho gauče. Za 3 minuty pred autem" povedal Jakub ktorý práve vošiel do obývačky. "Hej hej" prekrútila som nad ním očami a Dominik sa na mne zasmial. Ja som si rýchlosťou blesku vybehla zobrať hore do izby kabelku. Keď som šla naspäť zrazila som Tomáša. "Vole ktorý pako" zašepkal akoby si myslel že ho nepočujem. Ja som sa iba zasmiala. "Ja ti dám pako ty dement" povedala som a predbehla som ho. "Hele nevim jak vy ale ani já ani Tomáš nejsme schopní po včerejšku ridit." Povedal Jakub s vážnym pohľadom. "Já jsem" povedal a usmial sa. Pretože vždy v aute sedím vedla Dominika , je to také naše nepísané pravidlo , sedela som na mieste spolujazdca. Asi v polovici cesty mi dal Dominik ruku na stehno. Ja som cítila ako sa jemne červenám. Predstavila som si pohľad Jakuba a Toma a prišlo mi jemne nevoľno. "Hele Dominiku ty se nezdáš" zasmial sa Tomáš ktorý sedel za mnou.
Zaparkovali sme pred nejakým náhodným supermarketom. "Já si dám ješte cígo tak čekejte"povedal Dominik.