Správy || Carlos Sainz jr. || ✓

• 09. •

"Musíš mi o sebe všetko porozprávať." Reyes zaviedla Oliviu do kuchyne, kde dovárala obed, na kuchynskej linke mala pripravené poháre na drink.
"Všetko?"
"Carlos bol na slovo veľmi skúpy. Povedal nám, že si architektka a si z Londýna."
"To je pravda." prikývla Olivia, usádzajúc sa na jednu z troch barových stoličiek pri kuchynskej linke. "Čo by ste ešte-"
"Odkiaľ vlastne pochádzaš?"
"Zo Slovenska. V osemnástich som odišla do Anglicka a od vtedy žijem tam."
"Odišla si taká mladá? A ani raz si nepomýšľala na návrat domov-?"
"Madre." Carlos vošiel do kuchyne. "No seas tan curioso, por favor." zamračil sa.
"Por qué?" Reyes posunula Olivii pohár s drinkom.
"Sú veci, o ktorých sa nerozpráva ľahko. Nie s ľuďmi, ktorých ani nepoznáš."
"Ale-"
"To je v poriadku, Carlos." Olivia ho chytila za ruku. "Tvoja mamka len chce vedieť, kto je priateľka jej syna. Nezazlievam Vám to, Reyes. Na Vašom mieste by som robila to isté."

Carlos prekvapene sledoval, kedy Olivia zmenila rétoriku. Ešte pred pár minútami sa triasla a odmietala vojsť dnu. Teraz sedí v jeho kuchyni a sebavedomo sa usmieva na jeho matku.

"Nemusíš jej hovoriť nič, čo nechceš." šepol jej. "Nie si na výsluchu-"
"Čo ak by si nás dve nechal na chvíľku samé, synak?" Reyes obišla kuchynský pult a postavila sa ku Carlosovi. "Tvoje sestry budú čoskoro doma. Aj otec by mal čochvíľa prísť. Budeme jesť, tak choď pripraviť stôl v jedálni."
"Madre-"
"Sľubujem ti, že ak mi niečo nebude chcieť povedať, nebudem ju nútiť."

Carlos si overoval u Olivie, či je ochotná ostať s jeho matkou sama.

"Bude to v poriadku, baby. Choď urobiť, čo ti mamka povedala." pohladkala ho po ramene, Carlos sa k nej naklonil a jemne jej cmukol na pery.
"Sľúbil som ti, že budem pri tebe." šepol. "Budem hneď vedľa." posledné slová mieril najmä smerom k matke.

Odišiel, Reyes podala Olivii mimózu a s úsmevom si štrngli pohármi.

"Vitaj v rodine, Olivia."
"Chceli ste niečo vedieť."
"Zdalo sa, že Carlos nebol nadšený tým, že by si mi-"
"Carlos je len prehnane ochranársky." Olivia sa usmiala. "Bojí sa, pretože už teraz ma ľudia odsudzujú za to, že sme spolu. Negatívne reakcie na náš vzťah sú po celom internete."
"Ľudia budú vždy negatívne reagovať na čokoľvek. Do očí by ti nikto nič nepovedal-"
"Ale povedal." sklamanie Olivia nezakryla. "V Barcelone, jedno dievča. Malo hlúpe poznámky ohľadom mňa a Carlosa. No hlavne ohľadom mňa."

Reyes chápavo prikývla, objala Oliviu okolo ramien a stisla ju v jemnom materinskom objatí.

"Nikdy nedovoľ iným ľuďom, aby ťa dostali na dno. Pokúsia sa o to. A to v jednom kuse. Ale vidím, ako sa k tebe môj syn správa. Uprostred noci si zažiadal súkromný let do Barcelony, aby mohol byť pri tebe, keď si ho potrebovala. Ja, ako matka, budem len dúfať, že ak k tomu niekedy dôjde, urobíš pre neho to isté."
"Bez zaváhania, Reyes. Nepochybujte o mojich citoch k Vášmu synovi."

Spokojné prikývnutie Carlosovej matky Oliviu upokojilo.

"Späť k téme. Pochopím, ak mi to nepovieš."
"Nepomýšľala som na návrat domov, pretože žiaden nemám. Vyrastala som v detskom domove. Vzali ma tam keď som mala päť a za ten čas sa o mňa biologická matka nezaujímala. Ani raz neprišla, nesnažila sa dostať ma späť. Od štrnástich som chodila na brigády, len aby som mala nejaké peniaze a keď ma v osemnástich vyhodili zo sirotinca, kúpila som si jednosmernú letenku do Londýna a za posledné úspory som si zaplatila ubytovanie. Za tých dvanásť rokov som vyštudovala školu a vypracovala som sa na zástupkyňu architektonickej firmy." priznala Olivia Reyes. "Všetko čo mám, som dosiahla vlastným pričinením a úsilím. Nie je toho síce veľa, ale na život mi to stačí."

Prekvapená Reyes sa oprela o kuchynský pult, nedokázala spustiť zrak zo ženy, ktorá pred ňou sedela.

"Nie som bohatá. Nie som modelka. Pracujem v londýnskej kancelárii od deviatej do piatej. Platím pôžičku, sporím si na vysnívané auto, ktoré mi Váš syn síce zabezpečil, ale rázne som to odmietla. Stále trvá na tom, aby som si ho vzala. Je to ale príliš drahé, aby som to urobila. Nechcem využívať jeho peniaze a postavenie v spoločnosti pre vlastné potešenie."

Reyes mala na jazyku niekoľko ďalších otázok, keď sa vchodové dvere otvorili a hlboký mužský hlas sa pozdravil v rodnom jazyku.

"Padre!" Olivia začula Carlosov hlas.
"Poď, cariña mía. To je Carlosov otec." usmiala sa Reyes. "Carlos starší."

Olivia, posmelená Reyesinou láskavosťou a trochou mimózy, nasledovala Reyes do haly, kde už stál jej Carlos. Hneď ju chytil za ruku a ako dva magnety sa k sebe okamžite pritiahli.

"Padre, dovoľ mi predstaviť ti-" Carlos bol umlčaný dvihnutím ruky.
"Olivia. Takže ty si tá žena, čo pobláznila môjho syna?"
"Už to tak vyzerá, pane." usmiala sa na sivovlasého muža, ktorý ju so širokým úsmevom chytil za obe ruky.
"Carlos nám o tebe rozprával. Spomenul, aká si krásna. A vidím, že neklamal." na obe líca jej vtisol bozky.

Carlos s radosťou v očiach sledoval, ako jeho otec prijal Oliviu. Bál sa toho. Bál sa, ako budú jeho rodičia reagovať na ženu, do ktorej sa zamiloval.

Olivia, mierne v panike, vyhľadala pohľadom Carlosa. Úsmev jej neschádzal z tváre a keď jeho rodičia odišli do kuchyne, Carlos si ju vtiahol do objatia, jeho pery vyhľadali tie jej.

"A tak veľmi si sa bála."
"Stále sa bojím." vydýchla Olivia, blízkosť jeho tela ju upokojovala. "Ale teraz viem, že to najhoršie mám za sebou. Tvoja mamka je nádherná žena, Carlos. Tak milá." dvihla hlavu aby mu videla do očí, dlaň rozprestrela na jeho tvári. "A tvoj otec vyzerá prísne, má ale rovnaký jemný pohľad ako ty. Ste si veľmi podobní."

Carlosovi sa dobre počúvali Oliviine slová. Pretože tak ako sa bál, ako budú na Oliviu reagovať jeho rodičia, bál sa ako ich príjme ona.

"Ľúbim ťa." šepol Carlos jednoducho. "Si tá najúžasnejšia žena akú som kedy stretol." priznal.
"Preháňaš. Naozaj si myslím, že preháňaš." stále v objatí stáli v hale.

Vchodové dvere sa zrazu otvorili a dnu vošli dve hlučné ženy. So smiechom zavreli dvere a až keď sa otočili, zbadali v hale stáť Carlosa s Oliviou.

"Hermanito!!" zvolala jedna zo žien, Carlos opatrne pustil Oliviu a podišiel ku ženám.
"Blanca. Ana." usmial sa na ne.
"Kedy si prišiel? Matka nevravela, že budeš doma."
"Prišiel som dnes. Aj s Oliviou." ukázal na Oli, ktorá stála opodiaľ a nervózne hľadela na dve krásne ženy. "Oli, to sú moje sestry. Ana a Blanca."

Ženy ostali stáť oproti sebe.
Olivii sa na perách usadil jemný úsmev. Carlosovi rodičia ju prijali. Urobia to aj jeho sestry?

"Es ella?" opýtala sa Blanca.
"Sí." Carlos sa vrátil ku Olivii. "To je Olivia." chytil ju za ruku.
"Vitaj u nás, Olivia." Ana pristúpila ku Olivii a objala ju. "Carlos o tebe vkuse rozprával. Nerobím si srandu. V jednom kuse."
"Čo by si povedala na pozvanie na večeru? Obed máme s našimi, ale na večeru môžeme ísť do mesta." navrhla jej Blanca.
"To by- To by bolo skvelé." pousmiala sa Olivia. "Carlos?"
"Oh nie! Bez neho!" krútili obe hlavou. "Urobíme si babský večer. Lepšie sa spoznáme, niečo zjeme, niečo vypijeme-" Blanca mykla ramenami.
"Dobre teda."

Olivia si nebola na sto percent istá ponukou Carlosových sestier, ale nechcela ich rovno odmietnuť.
Veď čo zlé sa môže stať na večeri?

"Nemusela si súhlasiť, Oli."
"S čím?"
"S večerou s mojimi sestrami." Carlos sedel na posteli, sledoval Oliviu ako v kufri hľadá vhodné oblečenie na večeru.
"Ak by som ich odmietla, mohli by mať pocit, že s nimi nechcem byť-"
"A chceš?"
"Sú to tvoje sestry, Carlos. Tvoja rodina." podišla k nemu, on svoje ruky okamžite omotal okolo jej tela. "Samozrejme, že s nimi chcem byť."