Správy || Carlos Sainz jr. || ✓

• 07. •

Keď sa Olivia ráno prebrala, trvalo jej pár minút kým si uvedomila, čo sa v noci stalo.
Posteľ vedľa nej bola prázdna, vankúš voňal po Carlosovi a jeho falošný spev počula zo sprchy.

Úsmev nemizol z jej tváre. Vstala z postele a na nahé telo si obliekla hotelový župan.
Posmelená nocou, vošla do kúpeľne, župan zavesila na vešiak pri sprchovom kúte a vošla ku Carlosovi.

"Buenos días, mi amor." široký úsmev zdobil aj Carlosovu tvár a len čo bola Olivia pri ňom, zastavil vodu a pritiahol si ju k sebe. "Vyspala si sa dobre?" oprel ju o kachličky na zadnej stene sprchovacieho kúta.
"Až príliš dobre." odvetila zahanbene, cítila ako jej červeň stúpa do líc. "Ty si sa vyspal dobre?"
"Veľmi. Dlho mi nebolo tak skvelo." sklonil k nej hlavu, z mokrých vlasov na ňu kvapkala voda. "Vďaka tebe som skutočne šťastný, Oli. Nenechaj ľudí ničiť to, čo si medzi sebou budujeme. My dvaja, to je skutočné. To je podstatné. Ty si dôvod môjho úsmevu."

Carlosove slová ju hriali pri srdci.
Radostne si vplietla prsty do jeho mokrých vlasov a pobozkala ho, druhou rukou mu prechádzala po svaloch na ruke, prešla na chrbát, kde použila aj nechty. Carlos jej vzrušene zakňučal do bozku, jeho ruky skĺzli na jej zadok, jednou prešiel na stehno a nohu jej vydvihol do pravého uhla.

"Carlos-" vydýchla, keď cítila jeho erekciu, ako ju tlačí medzi nohami.
"Vidíš, čo so mnou robíš?" usmial sa. "Vlastníš ma celého. Som len tvoj. Čokoľvek povieš, to urobím."
"Miluj ma." vydýchla Olivia bez rozmyslu. "Len ma miluj."

Hodinu neskôr schádzali do reštaurácie na raňajky. V objatí, s úsmevmi na perách viedli tichú konverzáciu o ničom.

"Kým si bola sama, jedla si normálne?" uisťoval sa Carlos.
"Ako sa to vezme-" mykla plecami. "Mala som raňajky a večeru. Obed som si občas dala von, niekedy som bola tak zahltená mestom, že som na to zabudla."
"Nemala by si-"
"Ja viem. Stále sa to učím, Carlos. Nie je to také jednoduché." pokrútila hlavou.
"To teda nie je. Ale pomôžem ti." vtisol jej bozk na spánok. "Nie si na to sama."

Na raňajky si nabrali z bufetu z každého jedla niečo. Olivia si kávu doliala mliekom, Carlos ju mal rád čiernu. Usadili sa ku stolu čo najďalej od ľudí, v dobrej nálade jedli, smiali sa a plánovali si daný deň.

Carlos pozorne sledoval svoju priateľku, preto keď zrazu pohľadom skočila za neho a oči jej potemneli, otočil sa ku vchodu do jedálne.

"Predpokladám, že to je to dievča, ktoré ťa konfrontovalo." otočil sa naspäť k Olivii, tá len prikývla a pohľad sklopila k tanieru. "Mám ísť za ňou?"
"Nie!" Olivia ho chytila za ruku. "Prosím ťa, len to nie."
"Útočila na teba."
"Už teraz si o mne myslí, aká som chudera. Ak za ňou prídeš a povieš jej, že som sa na ňu sťažovala-"
"Oli, láska, ja by som si len bránil čo je moje." pousmial sa jemne.
"Prosím, nerieš to. Dojedzme, požičiame si auto a pôjdeme do ZOO."
"Ak to tak chceš."
"Chcem. Nebudem spôsobovať problémy." dopila svoju kávu.

Spoločne dojedli, čašníčka im prišla upratať stôl, oni sa zdvihli a vybrali sa k recepcii.

"Zájdem si na izbu pre ruksak a sveter. Vezmem ti niečo?"
"Na kresle je moja cestovná taška, v nej mám peňaženku s dokladmi. Ak sa vmestia k tebe, vezmeš mi ich?"
"Samozrejme. Niečo na vrch?"
"Sako mám hneď vedľa mojej tašky." ukradol si od nej jeden krátky bozk. "Požičiam nám auto."
"Hneď som späť."

Olivia vyšla výťahom na poschodie, vo svojej izbe si zbalila do ruksaka veci, našla aj Carlosove sako a tašku vedľa neho. Nebola stotožnená s tým, že mu prehľadáva osobné veci, sám jej to ale dovolil a tak dala výčitky bokom. Našla jeho peňaženku aj puzdro s dokladmi, ruka jej však padla na malú krabičku.

Dobre vedela, že to nesmie. Nemala najmenšie právo vyberať veci z Carlosovej tašky, mala mu vziať len to o čo ju požiadal. Ale krabička bola malá, semišová, čierna a doslova kričala na Oliviu aby ju otvorila.

Olivia ju hypnotizovala pohľadom. Prečo by mal Carlos krabičku, v ktorej sú zväčša uložené prstene, len tak v taške? A ak ju tam má z nejakého dôvodu a vie o nej, prečo kázal Olivii aby mu doniesla veci, keď si bol vedomý, že ju môže nájsť?

Jednou rukou držala spodok krabičky, druhou vrch. Stačilo pohnúť vrchnou časťou a videla by, čo je dnu.

"Oli?" jeho hlas ju vydesil, odhodila krabičku do tašky a prudko sa otočila. "Si v poriadku?"
"Á- Áno. Nevedela som nájsť tvoje doklady, boli zapadnuté na spodku tašky." na dôkaz dvihla pred seba ruku s dokladmi.
"Keď máš všetko, môžeme ísť? Dostal som auto." usmial sa, očami ale skákal ku svojej taške.

Hotel opustili vo veľkom Mercedese. Olivia bola nadšená z tak luxusného eSUVečka, Carlos pol cesty hundral, že keď ho uvidia v Mercedese, jeho tím nadšený nebude.

"Máš predpísané, v akom aute musíš jazdiť?" zaujímala sa Olivia, doteraz veľmi o Carlosovej práci nehovorili, zato on o tej jej vedel už takmer všetko.
"Ani nie. Pri podpísaní zmluvy som dostal firemné auto, ale keďže som mal aj svoje, nekontrolujú, na čom jazdíme." pousmial sa. "Na prvom rande som chcel urobiť dojem. Nepodarilo sa mi to."
"Jasné, že podarilo. Len nie autom." uškrnula sa Olivia.
"Urobil som na teba vtedy dojem?"
"Urobil. Veľmi dobrý." odvetila Olivia, mierne zahanbene.
"Tak potom bola moja misia úspešná."

Celý deň im zbehol v tej najlepšej možnej nálade.

Carlos bol rád, že sa odpútal od práce, aj keď doháňať to bude náročné, čas s Oliviou mu bol ale drahocenný. Uvedomoval si, že keď sa vráti do Londýna, budú spolu málo a už teraz mu chýbala.

Olivia hodila tajomnú krabičku za hlavu. Nemala chuť sa zaoberať jej obsahom, nemala chuť zaoberať sa hlúpou babou, ktorá jej zničila večer predtým.
Užívala si Carlosa, slnko a zvieratá, ktoré milovala takmer tak veľmi ako kvety.

"Kedy sa vraciaš domov?"
"Dvadsiateho piateho by som mala letieť domov. Dvadsiateho ôsmeho už nastupujem do práce." povzdychla si Olivia smutne. "Inokedy by som sa tešila. Teraz má môj návrat domov zvláštnu pachuť."
"Čo ak by si prišla do práce deň neskôr?" usmieval sa Carlos.

Vrátili sa na hotel. Carlos práve zaparkoval v podzemnej garáži, na mieste, ktoré patrilo požičanému autu, ruka v ruke kráčali garážou ku schodisku.

"Musela by som zavolať Terese. Prečo?"
"Posledný augustový víkend mám preteky. Chcel by som, aby si tam bola so mnou."

Olivia zastala na medziposchodí schodiska, hľadela na Carlosa ako na zjavenie.

"Robíš si zo mňa srandu?"
"Ani trochu. Chcem ťa tam. Zoznámil by som ťa s priateľmi. Jeden veľmi zvedavý Brit sa nevie dočkať, kedy spozná moju tajomnú priateľku."
"Ty si o mne niekomu povedal?!" opýtala sa Olivia prekvapene.
"Samozrejme. Lando o tebe vie od začiatku. Aj Charles. Pred nimi je ťažké niečo utajiť." usmial sa. "Tesoro, naozaj by som bol rád, ak by si mi povedala áno."

Olivia vedela, že hovorí o pozvánke na závod, malá časť jej mozgu sa ale vrátila do izby, ku jeho taške, kde bola schovaná tajomná semišová krabička.

"Do kedy to potrebuješ-" vošli do hotelovej haly, kde sa Oliviin pohľad okamžite stretol s pohľadom jej nepríjemnej neznámej. "Vieš čo? Pôjdem tam." široko sa usmiala. "Nemám absolútne tušenie, s čím som práve súhlasila a do čoho vlastne pôjdem, ale budem po tvojom boku."

Carlosove nadšenie bolo viditeľné. So širokým úsmevom Oliviu objal, vyzdvihol ju do vzduchu a zatočil sa s ňou. Ich smiech sa rozliehal celou halou.