Správy || Carlos Sainz jr. || ✓

• 11. •

"Cariña. Vstávaj, kráska." Carlos jemným hlasom budil Oliviu. "Zobuď sa, mi amor."
"Carlos- Ešte je tma." rozospato žmúrila oči. "Čo sa deje?"
"Poď. Obleč sa. Chcem ti niečo ukázať. Musíme tam byť ešte pred východom slnka." jeho nadšenie v hlase donútilo Oliviu vstať z postele.
"Ty fi bláfon. Efte še 'ohli afpon ftyri hodiny fpať." šušlala so zubnou kefkou v ústach, hľadiac na Carlosov odraz v zrkadle vedľa nej.
"Mohli. Ale prišla by si o niečo nádherné."
"Na niečo nádherné pozerám práve teraz." priznala opatrne, zrak nespúšťala z Carlosa.
"Oh-" hnedé oči sa mu rozšírili. "Mi amor, ja môžem povedať to isté." pobozkal ju na čelo. "O desať minút odchádzame."

Cesta mimo mesto zabrala Carlosovi takmer polhodiny. Obloha pomaly menila farbu z tmavej modrej na slabšiu, svitalo a on chcel byť na mieste čo najskôr.

"Carlos, čo tu ideme-"
"Pššt." dvihol ruku. "Poď von. Uvidíš to o pár minút." vystúpili.

Carlos viedol Oliviu na vyhliadku nad mestom. Boli na kopci, mali Madrid ako na dlani a východ slnka pred očami.

"Oh môj Bože." vydýchla Olivia, slzy sa jej tisli do očí. "To je-"
"Ja viem. Chcel som aby si to pred odchodom domov videla." stál za ňou, objímal ju okolo pása, prsty mali prepletené na jej bruchu.
"Ďakujem ti." šepla. "Toto je to najkrajšie, čo pre mňa niekto urobil." priznala.

Carlos, dojatý jej slovami, ju pustil, pery pritisol na jej krk a cmukol.

"Počkaj tu, cariña. Daj mi dve sekundy. Neotáčaj sa." jeho telo spoza nej zmizlo a Olivia ostala stáť, opretá o zábradlie hľadela, ako sa slnko lenivo vyťahuje na oblohu.

Žiara jeho lúčov silnela. Kreslila na oblohu farebné pásy a Olivia mala pocit, že toto by dokázala sledovať do konca života.

"Oli-?" Carlosov hlas ju donútil otočiť sa jeho smerom, avšak nestretla sa s jeho pohľadom vo výške, na akú bola pri ňom zvyknutá.

Kľačal.
Zrak upieral na ňu, v ruke držal presne tú semišovú čiernu krabičku, ktorú Olivia už poznala z Barcelony.
A v nej bol ukrytý ten najkrajší prsteň, aký kedy videla.

"Carlos-" hlas sa jej zlomil. "Čo to-"
"Cariña. V deň kedy si mi napísala, si mi prakticky zachránila život. Správy od teba mi dodávali chuť sa ráno zobudiť. Tešil som sa pri každom pípnutí mobilu, pretože som vedel, že mi píšeš ty. Pred štyrmi týždňami sme sa prvýkrát stretli a ja som v okamihu, kedy moje oči spočinuli na tebe, vedel, že ťa chcem mať po svojom boku už navždy." vyznal sa jej, zatiaľ čo Olivia potichu plakala. "Oli, mi amor. Nechcem viac čakať na ten správny okamih. Preto sa ťa pýtam, tu a teraz, staneš sa mojou ženou?"

Keď Olivia otvorila ústa na odpoveď, nevyšiel z nich ani hlások. Bola dojatá a v šoku. Kľakla si ku Carlosovi, ktorý čakal na jej odpoveď a kladne prikývla hlavou.

"Á- Áno- Áno-" našla stratený hlas. "Miliónkrát áno, cariño." usmievala sa.

Už slzil aj Carlos, roztrasenými rukami jej nastokol snubný prsteň na ľavý prstenník a len čo tak urobil, vrhol sa Olivii na pery.

"Milujem ťa. Tak veľmi ťa milujem, Oli." šepkal jej pár minút neskôr.

Slnko bolo už na oblohe, oni sedeli na lavičke na vyhliadke a hľadeli na mesto.

"Keď som ti ráno povedala, že si blázon, myslela som to vážne." stále jej slzy stekali po líci.
"Aj Lando mi to včera vravel. Že som blázon, keď to chcem urobiť po tak krátkom čase. Ale keď ja som si tentokrát tak istý. S tebou sa cítim kompletný. Nič mi nechýba."

Olivia počúvala jeho tichý hlas, na prste krútila prsteň, aj napriek slzám jej úsmev neschádzal z tváre.

"Aj ja som si tebou istá. K nikomu som nikdy necítila to, čo ku tebe, Carlos. Ale aj tak je to šialené. Čo na to povedia ostatní? Tvoji rodičia ma len včera spoznali-"
"Moji rodičia o tom vedeli. Aj sestry." priznal.
"Čože?!"
"Ešte pred tým, než som odišiel za tebou do Barcelony, spomenul som im, že to chcem urobiť. Vedeli o tom, len nevedeli, kedy to urobím."