Správy || Carlos Sainz jr. || ✓

• 14. •

"Ďakujeme, že ste leteli so spoločnosťou WIZZ Air. Pristávame v Bratislave. Práve je desať hodín a osemnásť minút. Počasie je mierne pod mrakom, teplota vzduchu dvadsať dva stupňov. Prajeme vám príjemný pobyt."

Olivia zvierala okraje sedadla ako keby jej na tom závisel život. Predtým si to odniesla Carlosova ruka, avšak rýchlo pochopil, že ak o ňu nechce prísť, musí Oliviu upokojiť inak.

"Dýchaj."
"Neviem ako."
"Z hlboka. Hlavne z hlboka."

Olivia na Carlosa vrhla jeden pohoršený pohľad, na zmiernenie jej hnevu ju rýchlo pobozkal na špičku nosa.

"Bude to v poriadku, mi amor. Som tu s tebou."

Cesta z lietadla na letisko a von trvala sotva dvadsať minút. Keďže mali so sebou len malú príručnú batožinu, nestrácali čas pri páse a pred letiskom si vzali taxík, ktorý ich odviezol do hotela v centre mesta.

Nerozprávali.
Olivia mala pocit, že ak otvorí ústa, povracia sa a Carlos nevedel, čo jej má povedať. Skúšal všetky frázy na upokojenie, na odohnanie stresu.
Oli mala však svoju hlavu.

"Idem do sprchy a môžeme sa ísť najesť." bolo prvé, čo Carlos Olivii povedal po takmer hodine.

Odpoveď nečakal.
Z Japonska priletel do Londýna a hneď leteli s Oliviou na Slovensko. Bol unavený, spotený a jediné čo chcel, bolo jedlo a spánok.
Preto keď sa dvere na sprchovom kúte otvorili a Olivia vošla pod vodu k nemu, ostal milo prekvapený.

"Som neznesiteľná. Ja viem." šepla, prečesávajúc mu mokré vlasy prstami. "Je to veľa emócii na spracovanie. Neviem ako si s tým poradiť."
"Dovoľ mi pomôcť ti." šepol Carlos.

Skôr než Olivia niečo povedala, Carlos sa venoval jej perám, jeho ruky kĺzali po jej nahom tele, skúmajúc tak intímne zákutia patriace jemu.

O ďalšie dve hodiny neskôr sedeli v reštaurácii. Obaja mali úsmev na perách, po únave a nervozite nebolo ani stopy.
Najedli sa, dali si po pohári vína a keďže stále bolo skoro, Olivia vzala Carlosa do centra mesta, ukázať mu niečo z jej rodného mesta.

"Ukážeš mi aj kde si vyrastala?" zaujímal sa Carlos, keď prechádzali uličkami Starého Mesta.
"Je to dosť ďaleko. A, aby som pravdu povedala, neviem či by som sa tam chcela vrátiť." Olivia si povzdychla. "Žila som v tom domove trinásť rokov a jediná šťastná spomienka je, keď som v osemnástich odchádzala."
"Naozaj si tam nezažila nič pozitívne?"
"Ja- Ja vlastne ani neviem, Carlos. Bola som už celkom veľká, keď ma vzali. Samozrejme, ja som sa dôvod nedozvedela-"
"Nepíše o tom matka v liste?"
"Ešte som ho nečítala." priznala.
"Nečítala si ho?!"
"No- Nie. Mám ho tu so sebou. Ale ešte som nenašla odvahu otvoriť to."
"Tak to urobíme spolu, čo ty na to?" Carlos pustil Olivii ruku, tú svoju ovinul okolo jej tela a pritiahol si ju k sebe do bočného objatia.
"Nebudeš mu rozumieť."
"Preložíš mi to. Ak teda budeš chcieť."

Prešli mestom k nábrežiu. Slnko bolo nízko, príjemne ich hrialo.
Carlos sa nemaskoval. Nepokladal to za dôležité, keďže ho Olivia ubezpečila, že málokto ho na Slovensku spozná.

"Si na zajtra pripravená?"
"Trochu. Je to- Je to zvláštne, vieš? Nepátrala som po matke. Presviedčala som samú seba, že keď ona nemá záujem o mňa, prečo by som ho mala mať ja?"
"Určite si jej chýbala."
"Ale nikdy ma nekontaktovala. Väčšiu časť detstva som verila tomu, že ma zavrhla. Že ma neľúbila a tak ma odložila do domova ako pra- Ako prašivého- Ako-" na Oliviu doľahli emócie, sklonila hlavu a potichu sa rozplakala.
"Amore." Carlos si ju vtiahol do pevného objatia. "Amore mía." pobozkal ju na spánok.
"Nikdy som to nikomu nepriznala, ale tak veľmi mi chýbala. Potrebovala som vo svojom živote matku. Potrebovala som- Niekoho- Kto by ma životom navigoval. Na všetko som bola sama. Celý ten čas. Nemala som nikoho-"
"Máš mňa." prerušil ju. "Teraz máš mňa, Oli. Mňa a moju rodinu. Už vlastne aj tvoju rodinu."