Správy || Carlos Sainz jr. || ✓

• Epilóg •

S E P T E M B E R . 2 0 2 7

Bol to jeden z tých dní, kedy si bola Olivia istá, že ako matka zlyhala na plnej čiare.

Dvojičky už spali, bolo deväť hodín večer a ona sedela na terase, v jednej ruke držala pohár vína a v druhej stískala telefón.
Nedokázala sa donútiť zavolať Carlosovi. Vedela, že má povinnosti a aj keď si bola istá, že neodmietne s ňou hovoriť, nechcela ho vyrušovať.
Zase by mu len opakovala to, čo vždy keď mala dni ako dnešný a on by tiež opakoval to, čo stále, len aby ju uistil, že všetko robí najlepšie ako vie.

Keď presvedčila samú seba, že ho potrebuje počuť, potrebuje ho vidieť aspoň na okamih a vytočila jeho číslo, nedvíhal jej.

DO RITI!!

Napokon prešla na druhé najčastejšie volané číslo a ťukla na videohovor. Netrvalo dlho, keď sa jej na obrazovke zjavila vysmiata tvár krstného otca jej detí.

"Oli!" usmieval sa na ňu Lando, keď ale zbadal slzy v jej očiach, úsmev mu klesol. "Čo sa deje, sweetheart?"
"Máš čas?"
"Na teba vždy." videla ako vstal, prešiel do inej miestnosti, kde rozsvietil a usadil sa. "Čo sa deje?"
"Nezvládam to, Lando. Nevládzem." rozplakala sa. "Som psychicky aj fyzicky vyčerpaná. Dnes som znovu na ne kričala. Len kvôli tomu, že Maya vyliala vodu. ČISTÚ VODU, Lando."
"Oh, baby girl!" jeho hlas bol tak jemný. "Prečo si nezavolala Carlosovi? Pred chvíľkou odišiel na hotel."
"Nedvíha mi. A aj tak viem čo by mi povedal. Stále hovorí to isté dookola. Že aká som silná, že to zvládnem-" pokrútila hlavou. "Snažím sa, Lando. Naozaj sa snažím. Ale stále mám pocit, že na celej čiare zlyhávam. Že nie som dobrá matka. A s tým nastupuje aj strach, aby mi deti nevzali-"
"Oli. Hej! Olivia!" mračil sa mladý Brit. "Nikdy ti nikto deti nevezme. Nesmieš porovnávať seba s tvojou matkou. Si vydatá žena, máš zázemie, dom, prácu, perfektného muža, ktorý ťa miluje viac než čokoľvek na svete." usmial sa. "A máš mňa!" dodal.

Olivia ho počúvala, pri jeho posledných slovách sa uchechtla, no na pocite, že zlyháva, jej to neubralo.

"Ako ti môžem pomôcť?" opýtal sa jej Lando. "Je niečo, čo pre teba môžem urobiť?
"Ne- Neviem." šepla trhane. "Potrebujem si oddýchnuť. Potrebujem byť aspoň chvíľku bez nich. Nemám čas na seba, na svoje záľuby. Zanedbávam prácu. Mám v schránke niekoľko nedokončených projektov, ktoré musím mať do konca októbra odovzdané a ja nie som ani v polovici." vysypala zo seba. "Neber to tak, že ich nemám rada. Mayu a Micaela milujem, Lando. Sú pre mňa všetkým. Ale- Ale jednoducho potrebujem aspoň deň pre seba. Odľahčiť z toho denného stereotypu-" jej úpenlivý plač lámal Landovi srdce.
"Prečo nepožiadaš Reyes aby ti postrážila deti? Mohla by si sa zavrieť v pracovni a ona by zatiaľ bola s vnúčatami."
"Reyes má toho tiež dosť. Všetci majú prácu. Nemôžem ich otravovať s mojou neschopnosťou postarať sa o vlastné deti."

Olivia postrehla, ako Lando pohľadom utiekol niekam za kameru telefónu.

"S kým hovoríš?" začula hlas jej manžela.
"Myslel som, že si na hoteli-"
"Zabudol som si v šatni mobil aj notebook. Chcel som volať Oli, keď som na to prišiel." vysvetlil. "Zdalo sa mi, že počujem Oliviin hlas."
"Zdalo sa ti dobre-" ozvala sa Olivia, snažila sa znieť pokojne, slzy si rýchlo zotrela a pokúsila sa nahodiť úsmev.
"Cariña?" Carlos sa nahol ku Landovi, jeho tvár sa objavila Olivii na displeji telefónu. "Láska-" Carlos aj tak zbadal jej opuchnuté oči. "Čo sa deje?"
"Nič-" pokrútila hlavou. "Všetko je v poriadku. Volala som Landovi aby som mu požalovala, čo dnes vystrájali jeho krstné deti."
"Olivia-!" Lando sa mračil. "Prečo mu to-"
"Nerieš to." skočila mu do reči. "Nechaj to tak, Lando."

Carlos pohľadom skákal na priateľa a na manželku v telefóne, zmätený čo sa to medzi nimi deje.

"Idem- Skontrolovať deti. Ešte musím upratať a čakajú ma projekty." Olivia sa zhlboka nadýchla. "Potom sa ešte ozvem." bez rozlúčky hovor vypla.

"Čo to malo znamenať?!" mračil sa na priateľa. "Prečo ti volala?!"
"Ukľudni sa." Lando si zachovával pokojný hlas. "Myslím, že by si mal ísť aspoň na pár dní domov."
"Mám prácu. Najbližšie voľno mám o dva týždne." pokrútil Carlos hlavou. "Olivia má môj pracovný rozpis. Vie, kedy budem doma. Kvôli tomu ti volala? Sťažovala sa, že som s nimi málo?"
"Nesťažovala sa mi. Carlos, Olivia je vyčerpaná. Nezvláda to sama."
"Ale veď je doma. Pracuje z domu-"
"Ty to nechápeš?!" Lando vstal, nervózne kráčal po miestnosti. "Bojí sa. Vyčíta si, že zlyháva ako matka. Má pochybnosti, či robí veci správne. Je unavená, nestíha dokončovať projekty do práce, do toho jej deti dávajú zabrať. A na všetko je sama." vysypal zo seba Lando.

Carlos sedel na gauči, prekvapene hľadel na priateľa, spracovával jeho slová.

"Vravela mi, že je unavená. Ale myslel som, že len zle spí, lebo Micael mal nejaké problémy- Toto som nevedel."
"Nechcela ti to hovoriť, lebo vraj jej stále povieš to isté. Ale ona je naozaj na dne. Ak si vieš zmanažovať čas, choď za ňou, vezmi ju na dva-tri dni niekam preč. Cez víkend nie sú závody, buď s ňou. Deti vám postrážim. To nebude problém. Len- Pre Boha živého- Nedovoľ, aby mala také pochybnosti a strach. Ja sa o ňu bojím. Plakala. Pred tým než si prišiel. Carlos, nikdy som ženu nepočul tak bolestne plakať."

Dva dni po rozhovore s Landom mala Olivia hodinku ticha, keď deti poobede zaspali.
Sedela v pracovni, na stole mala detskú vysielačku s kamerou a pracovala na projekte pre zákazníka z Francúzska, keď jej zablikal monitor počítača - bezpečnostná kamera zachytila pri bráne pohyb auta a na obrazovke Oli sledovala, ako sa Carlosove Ferrari presúva po príjazdovej ceste ku garáži.

Vybehla pred dom vo chvíli, keď vystupoval z auta. Chvíľku na seba mlčky hľadeli, keď Olivia zbadala v Carlosových očiach slzy, pribehla k nemu a vzájomne sa uväznili v objatí.

"Lando mi všetko povedal." šepol. "Mrzí ma, že som to nevidel. Hovorila si mi to a ja som ťa odbil. Odpusť mi, corazón." držal jej tvár vo svojich veľkých dlaniach. "Milujem ťa, hermosa. Mal som vidieť ako sa trápiš. Nechal som ťa samú na všetko, zatiaľ čo ja som-"

Tentokrát to bola Olivia, ktorá umlčala Carlosa bozkom. Hladne a takmer bez dychu zápasili medzi sebou, ich tváre vlhké od sĺz.

"Si pri mne. Potrebovala som ťa a si tu. Na ničom inom nezáleží." oprela sa čelom o Carlosove.
"Zrušil som na nasledujúce dni všetok program. Až v utorok večer poletím na ďalšie závody."
"A čo tvoj tím?"
"Vy ste môj tím. Ty a naše deti. Práca počká. A pokiaľ by nedokázali akceptovať to, že moja rodina ma potrebuje, tak potom budem nezamestnaný."
"Carlos-!"
"Ale zatiaľ to akceptujú a nemajú s tým problém." zasmial sa.

Olivia okamžite cítila úľavu na hrudi. Dýchalo sa jej ľahšie a keď sa deti zobudili, Carlos ju nechal pracovať, zatiaľ čo on sa im na záhrade venoval a vymýšľal pre nich zábavu.

Uvedomovala si, že len tak zo dňa na deň jej pochybnosti nezmiznú. Že stále ju budú mátať.
Ale rovnako ako všetko doteraz - jej raketový vzťah s Carlosom, predstavenie sa verejnosti a hlavne jej boj s vlastnou postavou, ktorú všetci kritizovali - aj pochybnosti o materstve časom upadnú do zabudnutia.

Pretože má Carlosa.
Má manžela, ktorý jej a ich deťom znesie aj modré z neba, len aby ich videl šťastných. Bude stáť po jej boku, nech sa udeje čokoľvek.

V Carlosovi našla rodinu, ktorú by nikdy v živote nevymenila.

K O N I E C