Správy || Carlos Sainz jr. || ✓

• 15. •

"Takže si zdedila peniaze a dom?"
"Apartmán. Matke sa očividne darilo. Odkázala mi apartmán vo Vysokých Tatrách a časť jej peňazí."

Olivia sa vrátila z kancelárie doktora Kriška.
Carlos ju čakal na hoteli. Oli sprvu chcela aby išiel s ňou, potom si to ale rozmyslela. Vedela, že toto je niečo, čomu musí čeliť sama.
A vedomie, že ju Carlos čaká na izbe jej dodávalo silu.

"A to je-?"
"Asi päťdesiat tisíc eur." pokrútila hlavou Olivia, stále sa nevedela spamätať z rozhovoru s doktorom Kriškom.
"Päťdesiat tisíc?! Veď to nie je-"
"To je viac než dosť, Carlos." Olivia na neho pozrela.
"To je viac než dosť." prikývol, uvedomujúc si, že Olivia nie je zvyknutá na veľa peňazí a táto čiastka je pre ňu neskutočná pomoc v živote.
"Už vieš, čo s tým?"
"Vyplatím pôžičku. To bude prvé. A zvyšok môžem odložiť na svadbu. Alebo si kúpim to auto-"
"Ktoré parkuje u mňa v garáži?" Carlos nadvihol jedno obočie.
"O tom sme sa už rozprávali. Buď ti to auto zaplatím, alebo si ho nechaj."
"Tak mi ho zaplať. Koľko ti ostane po vyplatení pôžičky?"

Olivia premýšľala.
Ak by vyplatila dlžnú sumu banke, ostalo by jej niečo málo cez tridsať tisíc, čo by s prehľadom mohla dať Carlosovi za auto, ktoré jej kúpil.
Alebo by tie peniaze odložila, Carlos by prispel rovnakou sumou a mohli by mať krásnu rozprávkovú svadbu-

"Hermosa." Carlos videl jej dilemu. "Prestaň nad tým uvažovať. Ja peniaze mám. Mám ich veľa. Nechcem od teba peniaze za to auto, pochop to."
"Ale ja od teba nechcem to auto zadarmo, Carlos." pokrútila hlavou. "To nie je môj štýl. Nie som na to zvyknutá-"
"Tak si zvykaj." usmial sa, oči mu žiarili. "Si moja snúbenica." nosom jej prešiel po sánke, cmukol jej pod ucho. "Mi prometida." šepol. "Mi hermosa prometida." pobozkal ju. "Čo je moje, je aj tvoje."
"Ja ti nemám čo ponúknuť." vyslovila smutne. "Carlos, tento vzťah je nerovný. Ty máš všetko. Ja by som nemala ani to málo, čo som teraz dostala, nebyť teba."

Carlos sa od Olivie odtiahol. Hnedým pohľadom ju skúmal, mala pocit, že jej vidí až do duše.

"Ty to stále nevidíš, však?" zamračil sa.
"Čo?"
"Poď sem." postavil sa a natiahol k nej ruku. "Tak poď."

Vzal ju ku vstavanej skrini a postavil ju pred zabudované zrkadlo. Sám sa postavil za ňu, objal ju okolo pása, bradou sa oprel o jej rameno a ich pohľady sa stretli v odraze.

"Čo to robíš?"
"Čo vidíš?" opýtal sa jej namiesto odpovede.
"Carlos-"
"ČO. VIDÍŠ?!" nedovolil jej vycúvať, jeho hlas bol tvrdý, dominantný a vysielal zvláštne vzrušujúce chvenie po celom Oliviinom tele.
"Nás dvoch." šepla. "Teba a mňa."
"Čo vidíš na sebe?"
"Nerobme to, Carlos." pokrútila hlavou, pohľad sklopila dole. "Vieš, že ja-"
"Olivia." jeho objatie spevnelo. "Kým ty na seba nebudeš hľadieť spôsobom, akým to robím ja, tak nikdy nebudeš sama so sebou spokojná." jeho pery boli len pár milimetrov od jej ucha.
"Nedokážem to." slzy zaliali jej oči. "Takmer celý život som počúvala od okolia ako len zaberám miesto, Carlos. Nie sú to len prázdne slová písané v piesku, ktoré sa tak ľahko zmyjú. Je to v mojom mozgu vytesané ako do kameňa. Je to prvá myšlienka, ktorá mi príde na um, keď ma prepadne úzkosť."

Slzy v očiach mal už aj Carlos. Nenávidel každého jedného človeka, ktorý Olivii takto ublížil. Mal chuť kričať na nich, biť ich, donútiť ich ospravedlniť sa.

"Mi amor. Mi niña hermosa." cmukol jej na líce. "Každý môj nádych je dôkazom mojej lásky ku tebe, Oli. V tebe som našiel ten pokoj a šťastie, ktoré som tak zúfalo v živote potreboval. Ak ťa toto nepresvedčí o tom, aká si pre mňa dôležitá, aká výnimočná a nádherná osoba si, tak potom je akákoľvek snaha zbytočná."
"Ty plačeš." Olivia si všimla slzy na Carlosovom líci. "Carlos, prečo?" otočila sa mu v náruči, dlaň rozprestrela na jeho strnisku a palcom zotrela drobné slzy.
"Pretože ti ľudia ublížili. Donútili ťa pochybovať o sebe. Ponížili ťa a šikanovali a ty sa kvôli nim trápiš do dnešného dňa. Oni na to možno už aj zabudli, ale ty si to stále pamätáš-"