Mladá Francesca sa pretĺkava životom s malým Pietrom bez akejkoľvek rodiny. Ostala sama. Život jej však do cesty vpletie mladého jazdca Formuly 1 Charlesa Leclerca. Francesca avšak netuší nič o svete F1, netuší, že vôbec motošport existuje a Charles...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Francesca Charlesa nevidela ako bol naposledy u nich v kaviarni. Od tej doby prešli takmer dva mesiace a po ňom ani stopy. Svojím spôsobom jej Charles chýbal. Keď jej skončila ďalšia z niekoľký smien v práci, začala utierať stoly a následne zamkla kaviareň. Po ceste dozadu si zložila zásteru a zavesila ju na svoje miesto a vyšla vchodom pre zamestnancov. Po ceste do mesta jej slnečné lúče pálili pokožku a po dlhých 30 minútach sa dostavila pred škôlku, v ktorej sa nachádzal Pietro. Hneď ako ju zbadal, so smiechom utekal rovno k nej.
„Cici!" vyslovil jej prezývku, ktorú mohol používať len on. Od šťastia ju objal okolo nôh. „Myslel som, že plíde teta Lu." keď zdvihol k nej jeho prenikavé oči, tak mu s úsmevom postrapatila vlasy. Vždy ju prekvapovalo to, že nato že je len v skôle, tak je veľmi rozumný a šikovný.
„Prekvapenie." sklonila sa k nemu a vtisla mu bozk do vlasov. „No poď, ideme si po veci a môžeme ísť na zmrzlinu. Čo ty na to?" Francesca ho so širokým úsmevom sledovala ako sťastne prikyvuje a následne beží do škôlky po svoje veci. Zostala ho čakať pri dverách, no keď videla, že sa trápi s obúvaním topánok, tak podišla k nemu.
„Mám ti pomôcť?" s týmito slovami si k nemu čupla, no Pietro ako vždy odporovoal.
„No!" zvolal a Francesce neostávalo nič iné ako len naňho hľadieť ako sa trápi s obúvaním. Je veľmi tvrdohlavý, vždy chce mať všetko po svojom a jeho autizmus mu v tomto vôbec nepomáhal.
„A môžem ti to ukázať?" spýtala sa ho nakoniec, lebo takto by tu sedeli aj do rána. No stačilo, že zmenila slová a Pietro prikývol. Zdvihol k nej hlavu a vyšpúlil spodnú peru, načo mu Francesca upravila jeho nezbedné kučierky a pohladila ho po líci. Pritom ako mu viazala šnúrky ju uprene sledoval. „Skúsiš to sám na druhej?" spýtala sa ho, keď mu obula jednu topánku.
„Pomôzes mi?" zašušlal takmer nečujne.
„Samozrejme zlatko." s vysvetľovaním mu uviazala šnúrky, aj keď dobre vedela, že za týždeň mu to môže vysvetľovať znova. No preňho by spravila prvé aj posledné, Pietro bol jej všetkým. Keď bol hotový, hodil sa jej so smiechom okolo krku a hneď na to ju ťahal von. Počasie v auguste v Taliansku bolo veľmi premenlivé, raz bolo príliš horúco na vonkajšie bytie až na nevydržanie. A v iné dni boli prívalové dažde a búrky.
„Ako bolo dnes v škôlke?" spýtala sa ho hneď ako ju chytil za ruku. Pietro bol cvhíľku ticho, a v jeho detskej hlavičke rozmýšľal čo odpovie svojej staršej sestre.
„Všetky deti v škôlke majú maminku a aj ocka. Ja mám iba teba Cici." smutne odvetil. Tohto sa Francesca bála najviac zo všetkého, nemohla tak malému chlapcovi povedať pravdu o jeho rodičoch. Pri srdci cítila bolesť no stále sa pokúsila o úsmev a čupla si k Pietrovi. Neostavalo jej nič iné ako len použiť klamstov, aj keď nebolo to až tak veľké klamstvo.
„Maminka je predsa anjelik, dáva na teba pozor zhora." pohladila ho po líčku a druhou rukou ho držala, aby sa jej náhodou nerozhodol utiecť. Nikdy si pri ňom nebola ničím istá. „A ocko...ocko musel odísť do práce ďaleko od nás." Francesca sa veľmi bála toho dňa, keď bude Pietro starší a dozvie sa úplnú pravdu o jeho rodičoch. Čo bude robiť, keď zistí, že mu jeho najbližšia osoba celé detstvo klamala?
„Anjelik. A má aj také veľké biele klídla?" na túto otázku mu Francesca len prikývla. Nedokázala to vysloviť nahlas, ale ich matka bola všetko len nie anjel. Nenávidela svoje deti, biologický otec Francescu od malinka bil, nikdy pre neho nebola dosť dobrá. Nikdy ju nikto nemiloval, nepoznala čo je to láska. Napokon sa ich matka rozhodla, že najlepšie bude ak od otca odídu, pre Francescu to znamenal život bez bitiek a lásky. Vtedy sa jej mama spoznala s ďalším mužom. S otcom Pietra. Papa T, ako ho volala malá Fran, ju bral ako vlastnú dcéru. Je pravdou, že sa o Francescu začala matka viac starať a zaujímať no až dovtedy, kým neotehotnela a nečakala Pietra. Vtedy ju odstavila na druhú koľaj a Papá T od nich odišiel. Nikdy netušila prečo. Nepoznala pravdu. A zrejme sa ju ani nikdy nedozvie.
🏎️
V kaviarni pracovala väčšinou iba Francesca, pretože majitelia si nemohli dovoliť zamestnať ďalšiu čašníčku. Možno by to bolo aj zbytočné, keďže tu niekedy presedí celé dni sama. Niekedy jej vŕta hlavou prečo túto kaviareň nezavrú.
Francesca tak ako vždy, sedela v kaviarni za pultom a využívala svoj čas osamote čítaním knihy. Z jej ponorenia do deja knižky ju vyrušilo cinknutie zvončeka pri dverách a následne kroky k pultu.
„Prepáčte, už sa vám venujem." chytro si odložila knihu a keď zdvihla pohľad, zbadala Charlesa čo jej vytvorilo úsmev na tvári.
„Nemusíš sa naháňať." Charles sa krátko zasmial pričom zavrtel hlavou. Fran si uvedomovala, že nemôže z neho spustiť oči. Vyzeral tak nádherne. „Môžem si objednať?" Charles sa nervózne zasmiala a Fran cítila ako jej stúpa červeň do líc. Zrazu jej bolo strašne teplo a dlane sa jej potili.
„Jasné...uhm...čo si dáš?" upravila si zásteru a zadvihla k nemu pohľad pričom sa pokúsila o úsmev, ktorý jej určite nevyšiel. Charles ju pobavene sledoval, nedokázal si pomôcť no prišla mu nesmierne rozkošná.
„To čo vždy." jednoducho odvetil a ako vždy hodil na pult desať eur. Charles nezvykol so sebou nosievať hotovosť, predsa všade sa dalo platiť kartou načo mu stačil mobil. No ak by platil kartou, nemohol by nechávať Francesce tringelty. Francesca peniaze odložila do pokladne a ani sa mu nesnažila dávať výdavok, lebo vedela žeby to bolo márne. Preto sa radšej pustila do prípravy jeho bylinkového čaju, ktorý mu hotový doniesla k stolu.
„Merci mon coeur.*" vyslovil Charles a až po vyslovení si uvedomil čo povedal. Keď k nej zdvihol pohľad, vydýchol si pretože zistil že mu určite nerozumela. Francesca sa strácala v jeho dúhovkách a premýšľala nad tým ako môže mať tak perfektnú taliančinu, keď zjavne nie je Talian. Preto ho len rýchlo obdarila úsmevom a otočila sa na odchod. Zastavil ju však jemný dotyk na ruke, no takmer ho ani nepocítila. Pozrela sa na svoju ruku, Charles ju letmo držal za malíček na ľavej ruke. Rýchlo si ruku stiahla k telu a nervózne sa ošila. Keď si Charles všimol, že jeho dotyk jej nebol práve príjemný, hneď sa ospravedlnil.
„Prepáč, len som chcel...chel som ehm...či by si si nesadla ku mne?" sám nechápal ako to, že kokce. Predsa vystupovanie pred verejnosťou mu nerobí žiadny problém. Uprel na ňu svoje oči a čakal na jej odpoveď. Niekde v hĺbke seba dúfal, že to prijme.
„Nemôžem, som v práci." Fran krátko odvetila pričom sa pokúsila o úsmev. Vrátila sa na svoje miesto a chystala sa čítať si svoju knihu, no všimla si, že Charles sa postavil zo svojho miesta a so všetkým sa dopratal ku pultu a posadil sa na barovú stoličku.
„Tak si sadnem ja k tebe." Prisahala, že na jeho tvári sa zjavil ešte krajší úsmev. Prekvapene naňho hľadela a až po chvíli z nej vyšla jedna súvislá veta.
„Uh, čo potrebuješ Charles?"
„Chcel by som ťa viac spoznať Francesca." zdvihol k nej pohľad a Francesce pocítila nie, čo doposiaľ nikdy nepocítila. Jej srdce vynechalo jeden úder a pery sa jej samovoľne pootvorili. Prečo?
Tak sme sa dozvedeli niečo viac zo života Fran. Taktiež, že Pietro je jej malý brat a nie syn 🤭. Čo myslite, ako to bude pokračovať medzi Fran a Charlesom? A ako prijme Pietro Charlesa? 🫣.
Momentálne som vďačná za toto publikovanie načas kedy si ja zvolím a tiež za pripomienky, ktoré Wattpad posiela lebo inak by som časti tento týždeň ani nezverejnila 😅. Neviete si predstaviť ako ma zložilo prerezávanie osmičky 😂. Do toho som dostala chrípku ach...dúfam, že vy máte krajšie dni ako ja.
Dúfam, že sa vám časť páčila a budem rada za každý koment a ⭐️.
