Mladá Francesca sa pretĺkava životom s malým Pietrom bez akejkoľvek rodiny. Ostala sama. Život jej však do cesty vpletie mladého jazdca Formuly 1 Charlesa Leclerca. Francesca avšak netuší nič o svete F1, netuší, že vôbec motošport existuje a Charles...
Ups! Gambar ini tidak mengikuti Pedoman Konten kami. Untuk melanjutkan publikasi, hapuslah gambar ini atau unggah gambar lain.
V noci sa Francesca zobudila na silnú búrku. Charles to nevedel, ale jedna vec čoho sa Fran bála viac než čohokoľvek, boli silné búrky. So strachom v očiach hľadela do okna a pri každom hrome ju strhlo a viečka pritisla silno k sebe. Pritiahla si perinu viac k sebe a kŕčovito ju zvierala. Tlkot srdca cítila až niekde v krku a ťažko sa jej dýchalo. Musí odísť z izby von. Keď bude cítiť, že niekto je s ňou v jednej izbe, bude aspoň o čosi pokojnejšia. Ale sama v jednej izbe pri silnej búrke nezvládne byť. Počkala kým dohrmel hrom a rýchlo vyšla von z izby a rýchlo za sebou zavrela dvere.
„Fran?" prekvapene na ňu pozrel Charles. „Myslel som, že spíš."
„Ja...uhm..." keď udrel ďalší hrom, tak len silno privrela viečka k sebe a zhlboka sa nadýchla. „Hmm." nervózne zamrnčala a pootočila hlavu na bok. Charles k nej prešiel a chytil ju za rameno.
„Bojíš sa búrok?" šeptom sa jej spýtal načo bez slova prikývla a od ľaku podskočila pri ďalšom hrome. „Tak poď." Odviedol ju ku gauču, kde sa posadila. Tvár si vložila do dlaní a ťažko si povzdychla.
„Prepáč...j-ja."
„Za nič sa neospravedlňuj. Spravím ti horúce kakao, dobre? Ja viem, že tá búrka je silná ale potrebuješ sa vyspať."
„Nedá sa mi spať Charles." pozrela sa naňho. Charles si len povzdychol a vytiahol dve šálky. „Druha polička vľavo." Odvetila Fran, keď videla že Charles nevie nájsť kakao. Kým pripravil kakao Fran sa usadila na gauči. Už teraz sa tak nebála. Nohy si pritiahla k sebe, objala si ich rukami a hlavu si oprela o kolená. Nespúšťala pohľad z Charlesa a kým rozmýšľala nad tým čo jej nedávno povedal, aj zabudla, že vonku je silná búrka.
„Počujem až sem ako sa ti točia kolieska v hlave." Položil na stolík šálky s kakaom a sadol si ku Fran, ktorá stále sedela v rovnakej polohe a nespúšťala z neho oči.
„Prepáč, ja len...to čo si mi povedal..." odmlčala sa, v očiach sa jej začali tvoriť slzy. „Je to to najkrajšie čo mi niekto niekedy povedal." Stisla pery do jednej linky.
„Nič iné si nezaslúžiš Fran." Venoval jej krátky úsmev.
„Ďakujem." Šepla takmer nečujne. Načiahla sa po šálke kakaa a v tichosti si ho obaja vypili. No nebolo to žiadne trápne ticho, bolo to ticho, ktoré si obaja užívali. Francesca cítila ako jej viečka ťažejú a márne sa snaží udržať oči otvorené. Po chvíli Charles pocítil na svojom ľavom pleci jemný dotyk. Pootočil hlavu a pousmial sa, keď videl ako sa Fran v spánku oňho opiera. Načiahol sa po deke, ktorú mu Fran priniesla a zakryl ju ňou.
„Charles? Našli ho." ozvalo sa v telefóne načo bol Charles hneď prebratý. Prudko otvoril oči a nahlas vydýchol.
„Tonio? Si si istý?"
„Áno. Vieme kde je, no najskôr sa k nemu dostaneme možno dnes poobede. Musíme postupovať podľa plánu."
„Je v poriadku?"
„To nevieme. Budem musieť ísť. Hneď ako budem niečo viac vedieť, dám ti vedieť."
„Dobre, ďakujem." Charles vydýchol všetok vzduch z pľúc a odložil mobil na stôl. Až teraz si uvedomil, že leží a na hrudi cíti tiaž. Charles sa mierne nadvihol a na tvári sa mu objavil malý úsmev, keď si všimol Fran zabalenú v deke pritisnutú k jeho telu s hlavu uloženou na jeho hrudi a rukou objimajúc jeho pás. Francesca sa pri Charlesovom pohybe pomrvila a potichu zamrnčala. Keď si však uvedomila, že neleží vo svojej posteli, opatrne otvorila oči a obzrela sa okolo seba. Keď si všimla, že je pritisnutá na Charlesovom tele, rýchlo ju vystrelo do sedu a odtiahla sa od neho.
„Ehm...j-ja..." do líc jej stúpla červeň.
„To je v poriadku Fran." krátko sa zasmial Charles. Pozrel sa na hodinky na ruke, ktorú mu ukazovali sedem hodín ráno. „Volal Tonio." s povzdychom si pretrel tvár. Francesca hneď zbystrila a upriamila naňho svoje oči. „Našli ho."
„Kde? Kde je? Môžem ísť za ním? Charles vez-"
„Vedia kde je ale ešte nie sú s ním. Musia postupovať podľa plánu. Tonio mi dá vedieť hneď ako bude niečo nové." upriamil svoj pohľad na Francescu, ktorá mala znova slzy v očiach.
„Takže...stále je ešte s ním." ťažko prehltla a Charles len v tichosti prikývol.
„Fran, všetko dobre dopadne." šepol načo Fran len prikývla. Chcela tomu veriť, naozaj chcela ale svojho otca veľmi dobre poznala. A bolo ťažké veriť tomu, že všetko bude v poriadku.
„Potrebujem si niečo zariadiť. Zvládneš to tu sama?" zapozeral sa jej do očí a Fran len prikývla.
„Samozrejme. Nebudem ťa tu nasilu držať. Pôjdem k tete Lu, mala by vedieť čo sa stalo." pokúsila sa o úsmev no nevyšlo to. „Potom mi prosím hneď volaj. Hneď ako budeš niečo vedieť...čokoľvek."
🏎️
Charles odišiel zo sídla Ferrari v Maranelle. Po dlhom a únavnom stretnutí si s ťažkým povzdychom sadol do auta a pretrel si tvár. Bol unavený, nevyspatý a nervózny. Všetko čo sa dialo v jeho okolí ho poznačovalo a každý si všimol, že nie je v poriadku. Vyrušilo ho jemné zaklopanie na dverách auta.
„Si v poriadku?" spýtal sa ho Carlos, ktorý sa opieral o jeho auto. „Vyzeráš ako mŕtvola Charles."
„Ja viem Carlos. Mám len náročné dni. Je to komplikované." ťažko si povzdychol Charles.
„Vieš, že mne sa môžeš vyrozprávať. Sme predsa priatelia."
„Ja viem Carlos, ale tu nejde o mňa. Ide o Fra-" zasekol sa a oprel si hlavu o operadlo.
„Francescu?" nadvihol obočie Carlos načo Charles len prikývol. „Vieš, že s tým nesúhlasia. Vieš aké bolo haló z toho, keď sa objavili fotky teba v nemocnici a s ňou v aute pred lekárňou a nemocnicou. Charles-"
„Carlos, ja viem!" zvolal Charles a vrazil päsťou do volantu.
„Treba sa nám sústrediť na novú sezónu. O chvíľu začne testovanie."
„Myslíš si, že to neviem Carlos?! Všetko viem...no nemôžem ju nechať. Nie teraz." zavrtel hlavou Charles.
„Zničí ťa to Charles." povzdychol si Carlos a pobral sa k svojmu autu. Charles zabuchol dvere na svojom aute.
„Putain!!" frustrovane zvolal Charles a znova vrazil do volantu. Vošiel si rukou do vlasov a povzdychol si. Naštvane zobral vyzváňajúci mobil do ruky a zodvihol.
„Charles...je v nemocnici. V Miláne."
„Dobre, ďakujem Tonio." zložil hovor bez pozdravu, naštartoval auto a vydal sa k Francesce.
„Fran!!" klopal jej na dvere, no nikto sa neozýval. Oprel si čelo o dvere a ťažko si povzdychol. „Kde do pekla si?!"
„Charles?" ozval sa za ním a on sa rýchlo otočil.
„Musíme ísť. Pietro je v nemocnici, v Miláne. Autom sme tam do dvoch hodín." Francesca nečakala ani sekundu a nasledovala Charles k jeho autu. Srdce jej bilo ako splašené, dúfa, že všetko je v poriadku.
Ahojte 😊
Tak Pietro sa našiel ale čo bude ďalej? 🫣 ako sa bude vyvíjať vzťah medzi Charlesom a Fran? A hlavne...čo sa stane, keď všetka pravda vyjde von??
Dúfam, že sa vám časť páčila a budem rada za každý koment a ⭐️.
