Mladá Francesca sa pretĺkava životom s malým Pietrom bez akejkoľvek rodiny. Ostala sama. Život jej však do cesty vpletie mladého jazdca Formuly 1 Charlesa Leclerca. Francesca avšak netuší nič o svete F1, netuší, že vôbec motošport existuje a Charles...
Ups! Gambar ini tidak mengikuti Pedoman Konten kami. Untuk melanjutkan publikasi, hapuslah gambar ini atau unggah gambar lain.
Francescine telo zaplavila vlna triašky, zalieval ju studený pot a od únavy takmer nevládala stáť na nohách. Z posledných síl trasúcimi rukami otvárala hornú poličku v kúpeľni, kde mala uložené svoje lieky. Bola rada, že z poslednej výplaty utiahla nájom a ostalo jej aj na lieky, budúci mesiac však nevie ako spolu s Pietrom vyžijú. Natiahla do injekčnej striekačky potrebnú dávku pre svoje telo a vpichla si ju cez kožu na bruchu. Prázdna ampulka dopadla na zem a Francesca zhlboka dýchala. Postupne začala pociťovať, že triaška s únavou prechádzajú a tak si vyslabnutá sadla na studenú zem jej kúpeľne. Do očí sa jej tisli slzy, no neplakala. Musela zostať silná ako pre seba, tak aj pre Pietra.
🏎️
Posledné dni sa Francesca cítila veľmi slabá, nedokázala sa sústrediť ani v práci ale našťastie kaviareň bola takmer vyľudnená.
„Slečna, nemôžem vám vydať ďalšie lieky. Tieto ste si vyberali minulý mesiac." odvetila farmaceutka v lekárni čo Fran nechalo úplne bez slov hľadiac na mladú farmaceutku. Naozaj v tomto svete človek zomrie len kvôli tomu, že nedostane svoje lieky?
„To nemyslíte vážne?" unavene sa oprela o pult no nespúšťala z farmaceutky pohľad, doslova ju prepaľovala.
„Také sú pravidlá, je mi to ľúto. Mali by ste navštíviť svojho lekára a prekonzultovať to s ním." Francesca len neveriacky pokrútila hlavou a naštvane si zobrala svoje veci. Bez pozdravu prešla ku dverám, kde schytila Pietra za ruku a vyšli spolu von. Francesca vôbec nechápala tomuto prístupu v zdravotníctve. Veď hádam, nežijeme v stredoveku, aby sa nedali zohnať lieky. Lieky potrebné pre život.
„Dnes budeš musieť byť so mnou v práci, dobre zlatko?"
„Plečo?" zdvihol Pietro zrak k svojej sestre a jej neostávalo nič iné ako si len povzdychnúť.
„Pretože škôlku dnes nemáš a teta Lu dnes nemôže." kráčala s ním ku kaviarni, ktorá bola od nich vzdialená možno dvadsať minút.
„Ale ja tam nechcem ísť!" trhol rukou. Zhlboka sa nadýchla a privrela viečka k sebe. Nemohla naňho kričať, lebo by jej ušiel. Francesca to má s malý Pietrom niekedy naozaj ťažké a tak jej neostávalo nič iné ako ho len uplatiť niečím sladkým, čo na Pietra vždy zaberalo.
„Spravím ti horúcu čokoládu, čo ty na to?" Zohla sa k nemu. Pietro v ruke zvieral svojho plyšového macíka a chvíľu premýšľal nad ponukou, ktorú mu dala Fran. Nakoniec však prikývol a sklonil hlavu, čím dal najavo, že sa viac nechce rozprávať. Neprehovoril ani celú cestu ku kaviarni. Fran odomkla dvere a kým stihla pretočiť ceduľku na otvorené, tak Pietro už utekal k jednému zo stolov. Fran mu rýchlo vybrala omaľovánky s pastelkami.
„Donesieš mi aj čokoládu?" spýtala sa jej bez toho, aby sa na ňu vôbec pozrel. Vrátila sa teda k baru, kde mu pripravila horúcu čokoládu.
„Je ešte horúca, chvíľku počkaj dobre?" odvetila, keď pred neho položila horúci pohár a sadla si k nemu.
