Mladá Francesca sa pretĺkava životom s malým Pietrom bez akejkoľvek rodiny. Ostala sama. Život jej však do cesty vpletie mladého jazdca Formuly 1 Charlesa Leclerca. Francesca avšak netuší nič o svete F1, netuší, že vôbec motošport existuje a Charles...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Záhradou vinohradu sa ozýval smiech Francesci a Charlesa. Francescu už od smiechu bolelo brucho a nevládala ani dýchať.
„A potom...potom som doslova a dopísmena zaparkoval hlavou do trávniku." pobavene odvetil Charles a vrtel hlavou nad spomienkou z futbalu.
„Myslím, žeby si mal ostať iba pri formule." prehovorila Francesca, keď sa dosmiala. Zobrala si ďalšiu bobuľku hrozna a vložila si ju do úst. Charles si ľahol na deku, ruky si založil za hlavu a zapozeral sa na nebo. Svetielka na plote sa pomaly vybíjali a tak začalo byť vidno hviezdy na nebi. Francesca sa zahľadela na Charlesa a skúmala každé zákutie jeho tváre a uvedomovala si, že Charles sa jej páčil. Bol pekný ale pri ňom nešlo len o krásu zovňajšku, išlo o jeho vnútornú krásu. Charles cítil Francescin pohľad na sebe ale nechal ju tak. Nastalo medzi nimi ticho, ale vôbec to nebolo to trápne ticho, pri ktorom by sa cítili nepríjemne. Bolo to ticho, ktoré si obaja užívali.
„Cítim sa tak...tak ako už dlho nie." nakoniec prehovoril Charles a pohľad presunul na Francescu.
„To je ako?" s úsmevom sa ho spýtala.
„Tak uvoľnene. Ako normálny človek, ktorého nik nepozná. Som obyčajný Charles, ktorý si úžíva každú minútu tráviacu pod jasným nebob s dievčaťom, pred ktorým sa nemusí na nič hrať." hovoril s malým úsmevom na perách. Francesca ho sledovala taktiež s úsmevom na perách. Jemný vánok spôsobil, že Francescu zatriaslo a jej dlhé vlasy prečesal vietor. Charles na ňu hľadel ako na svätý obrázok. Jemné svetlo, ktoré osvetľovalo jej dokonalú tvár a oči žiariace aj v tej najtemnejšej tme si ukradli jeho srdce. Vedel, že ona je tou...tou, ktorej chce každý deň dokazovať lásku.
„Mali by sme ísť. Je ti zima." nakoniec sa postavil. Natiahol ruky k Francesce a pomohol jej postaviť sa. Ich hrude sa dotýkali a keď Francesca zdvihla tvár k tej Charlesovej, obaja sa utápali v očiach toho druhého. Opatrne zdvihol ruku a zastrčil jej prameň vlasov za ucho. Pousmial sa, keď si všimol, že sa jeho dotyku nebráni a nebojí. Jednou rukou sa spolu držali zataľ čo Charles mal tú pravú priloženú na Francescinom líci. Jeho oči skĺzli k jej perám, ktoré boli pootvorené. Chcel ju pobozkať, ale vedel, že ešte nie je ten správny čas. Musí byť so svojimi krokmi veľmi opatrný a pomalý. A Francesca mu bola za to vďačná, pretože ju vedel pochopiť. Vedel pochopiť, že toto všetko je pre ňu nové a nepoznané. Preto jej len vtisol bozk na čelo a odtiahol sa od nej. „Je neskoro. Určite si unavená." Francesca len prikývla a pomohla Charlesovi zbaliť všetky veci do auta. Cesta naspäť prebehla v tichosti, no ani jednému to nebolo nepríjemné.
🏎️
„Ďakujem za denšný večer." pousmiala sa Fran a otočila sa k nemu. „Veľmi veľa to pre mňa znamená." šepla načo Charles len prikývol.
„Nebol posledným." venoval jej krátky úsmev. Francesca si odopla pás a otvorila dvere. V momente, keď ju ovial studený vietor, akoby nevedela čo robí. Otočila sa k Charlesovi a vtisla mu bozk na líce. Pre niekoho to bolo možno malé gesto, no pre nich dvoch to bol veľký krok vpred. Charlesa usmial načo sa mu na líci vytvorila hlboká jamka. Na mieste, kde ho Fran pobozkala.
„Dobrú noc." šepla a vyšla von z auta.
„Dobrú noc Fran." s úsmevom odvetil Charles a ešte jej zmával. Francesca domov odchádzala so širokým úsmevom na perách. Vošla do bytu a keď ju zbadala Lucresia, tak sa spokojne usmiala.
„Vidím, že dnešný večer dopadol dobre." ozvala sa Lucresia načo Fran k nej zdvihla hlavu. Nakoniec k nej prešla a sadla si k nej na gauč. „Vravela som ti, že Charles je dobrý človek."
„Je...ale..." povzdychla si Fran a pozrela sa na Lucresiu.
„Ale?"
„Nikto o nás nevie. Schovávame sa pred celým svetom. Čo sa stane, keď to výjde von? Nechcem byť stredobodom diania, nechcem, aby ma jeho fanúšikovia nenávideli. A navyše, je takmer neustále preč..." zavrtela Francesca hlavou. Všetko krásne ju v momente opustilo, keď vstúpila do krutej reality.
„Och zlatko...prečo si toto robíš? Nepremýšľaj čo bude. Nechaj to plynúť." pohladila ju po ruke.
„Nemôžem, je tu so mnou predsa Pietro." šepla potichu. „Keby išlo iba o mňa...ale po tom čo sa stalo, nemôžem Pietra vystaviť niečomu takému." postavila sa a zobliekla si kabát. „Ďakujem teta Lu, ale mali by ste ísť spať. Je neskoro večer." zamumlala Francesca a vrátila sa naspäť do obývačky.
„Dobre. Keď sa budeš chcieť porozoprávať, vieš kde ma nájdeš." s úsmevom odvetila a odišla naspäť do svojho bytu. Francesca sa s ťažkým povzdychom zvalila na gauč a prehrabla si svoje dlhé vlasy, ktoré si následne zopla do strapatého drdolu. Premýšľala nad všetkým, premýšľala nad Charlesom a premýšľala nad svojím životom. Nechápala prečo práve ju si musel Charles vybrať. Čo je na nej vlastne tak výnimočné, že Charles ju nedokáže vyhnať z hlavy? Je úžasný s Pietrom a ten ho zbožňuje rovnako. Francesce dáva priestor a necháva ju dýchať, čo jej nikto pred tým nedokázal dať.
„Prečo Charles? Prečo?" potichu šepla a silno privrela viečka k sebe. Myslela si, že to u nej už nie je možné. Že nie je schopná si do svojho života vpustiť ďalšieho človeka. Že už nikdy nebude schopná niekoho ľúbiť, niekomu dať lásku. A zrazu si do jej vživota vkráča Charles Leclerc a ukáže jej, že stále je všetko možné. Že stále sú na tejto zemi aj dobrí ľudia. Že stále sú tu ľudia, ktorí dokážu milovať a mať radi. Že stále sú tu ľudia, ktorí ju dokážu pochopiť a neodsudzujú ju. Prečo to musí byť ale práve Charles Leclerc, slávny jazdec Formuly 1 a nie obyčajný Charles, ktorého nikto nepozná? Všetko by bolo jednoduchšie.
Ahojte 😊
Tak Fran začína mať obavy a Charles jej necháva cas? Čo myslite, ako to bude pokračovať?
Dúfam, že sa vám časť páčila a budem rada za každý koment a ⭐️.
